Autor: Fr. Vasilij Zenkovskij
Ako príklad toho, ako sa ortodoxná antropológia líši od západných denominácií, nám môžu poslúžiť rôzne postoje k rodnému jazyku v rôznych denomináciách. V rímskokatolíckom svete bola nastolená jazyková rovnosť, vďaka ktorej sa jazyk ocitol mimo pôsobenia Cirkvi. Takýto postoj k jazyku, ktorý ho mení na prirodzený jav, v ktorom nie je miesto pre svätyňu, oddeľuje Cirkev od základnej sily, s ktorou je spojený rozvoj ľudského ducha.
Niečo iné nájdeme v protestantizme, kde sa rodnému jazyku venuje plný priestor, kde nie je obmedzenie vykonávať bohoslužby vo svojom vlastnom jazyku, ale podľa všeobecného pohľadu na protestantizmus sa jazyk uznáva jednoducho ako „prirodzený“ jav, v neprítomnosti žiadneho byť nápadom na posvätenie jazyka.
Pre nás, pravoslávnych, existuje presvedčenie, že so zasvätením jazyka v Cirkvi dochádza k hlbokému prenikaniu do duše cirkvi. Skutočnosť, že sa u nás bohoslužby konajú v rodnom jazyku, najužšie spája sféru rehoľnú s tou národnou.
Tu máme len jeden príklad toho, aké rozdielne sú vzťahy medzi Cirkvou a prírodnými silami duše v rôznych denomináciách; hlavnou témou je otázka, ako svätí otcovia chápali ľudskú prirodzenosť. Dogma Chalcedónskeho koncilu by sa mala považovať za základ pre konštrukciu ortodoxnej antropológie. Podľa učenia tohto koncilu sú v Pánu Ježišovi Kristovi dve prirodzenosti – v jednote Jeho osoby – sú dve prirodzenosti (božská a ľudská). Dôležité v tomto učení z hľadiska budovania antropológie je, že tu je daný rozdiel medzi prirodzenosťou človeka a osobou v ňom, pretože v Pánovi má ten istý človek obe prirodzenosti. A keďže podľa učenia Chalcedónskeho koncilu bol Pán Ježiš Kristus pravým Bohom a pravým Človekom, môžeme povedať, že tajomstvo človeka je zjavené iba v Kristovi.
To znamená, že konštrukcia antropológie musí vychádzať z tohto základného rozlišovania medzi prirodzenosťou a osobnosťou, čo je základom chalcedónskej dogmy, no okrem toho máme v Cirkvi mnohé ďalšie údaje pre konštrukciu pravoslávnej antropológie, tzv. z ktorých najdôležitejšie je pravdepodobne to, čo my pravoslávni cítime, keď slávime Veľkú noc. Vo veľkonočných bohoslužbách prežívame radosť pre človeka viac ako inokedy; Veľkonočné zážitky nám dávajú vieru v človeka. A to je pre človeka skutočné zjavenie, ktoré nás uchvacuje. A je dôležité, aby nám to dávalo nielen radosť z človeka, ale aj vieru v človeka, vieru v tento božský obraz, ktorý je v človeku zamknutý a ktorý nemožno za žiadnych okolností vrátiť späť.
S istotou možno povedať, že azda najdôležitejšou črtou našej antropológie je viera v človeka. Žiadne hriechy nemôžu odstrániť tento obraz z človeka, zničiť v ňom nášho brata.
Učenie o Božom obraze v človeku, o pôsobení tohto obrazu v ňom, je základom našej antropológie – to hlavné v človeku súvisí s tými vyžarovaniami Božieho svetla, ktoré v ňom vytvárajú možnosť duchovného života, vďaka čomu v človeku ide vnútorný život.
„Vnútorný“ človek, o ktorom hovorí sv. Peter, [1] je zdrojom jeho dozrievania. Je to toto jadro v ňom, z ktorého sa vylieva Božie svetlo. Preto je pre nás neprijateľné učenie protestantov, že obraz Boha v človeku akoby bol vymazaný, zmizol. Rímskokatolícka náuka o Božom obraze v človeku je nám bližšia, no tiež sa nezhoduje s našou. Rozdiel medzi nami a rímskymi katolíkmi je v tom, že u nich je obraz Boha vnímaný ako „nedokonalý“ princíp v človeku. Toto je obzvlášť zrejmé v doktríne „pôvodnej spravodlivosti“ (justitia originalis) prvých ľudí v raji pred pádom.
Rímskokatolícka teológia učí, že obraz Boha nestačil na to, aby sa človek mohol normálne rozvíjať, že bola potrebná aj „ďalšia milosť“ – gratia superaddita.
Bez toho, aby sme zachádzali do kritiky tejto doktríny, musíme zdôrazniť, že my, pravoslávni, sa inak pozeráme na prvotný stav človeka v raji a inak uvažujeme o spáse človeka – ako o obnove prvostvoreného človeka. Uvedomujúc si plnú moc Božieho obrazu v človeku, poznávame, že je v nás vedenie Božieho svetla, ktoré z tohto Božieho svetla, ktoré v nás žiari cez Boží obraz, živí celý vnútorný život človeka.
Je však pochopiteľné aj to, že obraz Boha – ako vodiča Božieho svetla v duši človeka – otvára aj možnosť priblíženia duše k Bohu, možnosť duchovného osvietenia a bezprostredného vnímania vyššieho sveta.
Odtiaľ pochádza pravoslávna náuka o vzťahu medzi vnútorným životom v človeku a asketickým životom v ňom. Celý zmysel pravoslávneho chápania askézy spočíva v tom, že potláča všetko, čo odstraňuje duchovné osvietenie, aby dominovalo zmyslovému materiálu v duši. Tu je význam toho, čo povedal reverend Serafim, že úlohou nášho života je získať Ducha Svätého. [2] Pôsobenie Ducha Svätého prebieha v ľudskej duši práve cez Boží obraz. Na druhej strane, učenie svätých otcov o zbožštení – ako o ideáli – je, že Boží obraz by nemal byť zakrytý „dolnými“ pohybmi duše, ale Boží obraz a duchovné vhľady by mali viesť človeka nahor. To je význam Ježišovej modlitby za duchovnú zrelosť človeka. Ale čo je to zlo v človeku? Predovšetkým tu nemôžeme súhlasiť s rímskokatolíckou doktrínou, že „krajina zvierat“ („animalische Seite“) je tým, že obmedzuje duchovné sily človeka, zdrojom hriechu a zdrojom zla. Ani telo (o ktorom nám sv. Pavol povedal, že je chrámom Ducha Svätého), ani sex nie sú zdrojom hriechu.
Zlo je svojou povahou duchovné. Dá sa dokonca hovoriť (aj keď je to ťažké okamžite prijať) o možnosti existencie „temnej“ spirituality – pretože zlí duchovia sú stále duchmi. Duchovná podstata zla znamená, že v človeku je okrem obrazu Boha aj druhé centrum: prvotný hriech.
Teraz je možné pochopiť, prečo je prvotný hriech u človeka spojený s jeho prirodzenosťou a nie s jeho osobnosťou. V jeho osobe je človek slobodný, ale úzky – nesie dedičný hriech a celý proces duchovného vývoja spočíva v tom, že temnotu, ktorá je v človeku – ako hriech – má odmietnuť. [4] Aby sme to úplne pochopili, musíme si ešte ujasniť, že ľudia svojou povahou vo svojej celistvosti tvoria akúsi jednotu, teda že musíme hovoriť o jednote ľudstva (v Adamovi „všetci zhrešili“ ). povedal svätý Pavol [5]). Toto je učenie o katolicite ľudstva, o katolíckej podstate človeka. To, čo Spasiteľ uzdravil svojím vykupiteľským skutkom, je ľudská prirodzenosť, ale každý sa musí sám naučiť spásonosnej sile Kristovho činu.
Toto je záver práce každého človeka – spojiť jeho osobu s osobou Krista. Čo neodstraňuje našu vzájomnú lásku, ale každý človek si musí osobne (najmä vo svojom pokání a v obrátení sa k Bohu) osvojiť – prostredníctvom Cirkvi – to, čo nám Boh dal.
V rozlišovaní medzi prírodou a osobnosťou, stanovenom na Chalcedónskom koncile, je teda daný kľúč k pochopeniu tajomstva človeka. To, že spasenie nachádzame len v Cirkvi, sa môže zdať paradoxom. Človek sa však nachádza iba v Cirkvi a iba v nej môže prijať to, čo Pán dal našej prirodzenosti prostredníctvom vykupiteľského činu. Preto ľudskú prirodzenosť – v zmysle jej hĺbky – môžeme rozvíjať iba v Cirkvi. Bez nej sa ľudská prirodzenosť nemôže oslobodiť od pádu. Preto rozlišujeme cirkevnú myseľ od individuálnej, pretože individuálna myseľ sa môže pomýliť a len v milostivej pomoci Cirkvi dostane pre seba potrebnú silu. Táto doktrína cirkevného rozumu je základom celej doktríny pravoslávia (jeho epistemológie). Odtiaľ pochádza učenie o konciloch, ktoré sú prameňom Pravdy pôsobením Ducha Svätého. Bez pôsobenia Ducha Svätého nie sú koncily, aj keď sú kánonicky dokonalé, zdrojom Pravdy. To, čo bolo povedané o rozume, však platí aj pre slobodu – ako funkciu Cirkvi. Sloboda je daná Cirkvi, nie jednotlivcovi – v pravom zmysle slova sme slobodní iba v Cirkvi. A to vrhá svetlo na naše chápanie slobody ako daru Cirkvi, na skutočnosť, že slobodu môžeme uplatňovať iba v Cirkvi a mimo nej nemôžeme dar slobody naplno ovládať. Rovnaký princíp platí aj pre svedomie. Svedomie jednotlivca sa môže neustále mýliť. (Toto je dobre vyjadrené v jednej z tajných modlitieb počas liturgie, kde sa kňaz modlí k Pánovi, aby ho oslobodil od „prefíkaného svedomia“. [6]) To znamená, že individuálne svedomie nie je vždy kanálom spravodlivosti, ale jeho moc sa uskutočňuje iba vo svedomí Cirkvi.
V pravoslávnom chápaní sa človek zjavuje iba v Cirkvi. Toto spojenie človeka s Cirkvou je najpodstatnejšie v našom chápaní človeka a možno je teraz jasnejšie, prečo sa vo veľkonočných skúsenostiach tak živo odhaľuje ľudská prirodzenosť. Vo veľkonočných zážitkoch jednotlivec zabúda na seba – tam patríme viac Cirkvi ako sebe. Samozrejme, v postoji jednotlivca k Cirkvi je veľa tajomného a na to sa nesmie zabúdať. Napríklad obyčajná vonkajšia intimita s Cirkvou ešte neznamená naše „zborovanie“. Možný je aj opak: človek, ktorý je navonok slabo spojený s Cirkvou, je s ňou vnútorne prepojený viac ako tí, ktorí majú k Cirkvi navonok bližšie. Cirkev sama o sebe je bohočlovekom organizmom, je v nej ľudská stránka, existuje aj božská stránka, ktoré bez splynutia zostávajú neoddeliteľné. Životom v Cirkvi sa človek obohacuje o jej sily, o sväté sviatosti a o všetko, čo má Cirkev ako telo Kristovo.
To je práve roztrhnutie vnútorného srdca človeka – podľa slov sv. apoštola Pavla.
[1] Pozri: 1 Pet. 3:4.
[2] Autor sa odvoláva na tieto slávne slová reverenda Serafima zo Sarova: „Zmyslom nášho života je získanie Ducha Svätého Božieho. Hlavným prostriedkom na získanie Ducha Svätého je modlitba.
[3] Pozri: 1 Kor. 6:19.
[4] O veľkej téme a diskusii o chápaní hriechu predkov v pravoslávnej teológii pozri slávne dielo Prot. Ján Sáva Romanidis.
[5] Pozri: Rím. 5:12.
[6] Z tretej tajnej modlitby kňaza z poradia Liturgie veriacich.
Zdroj: Zenkovsky, V. „Základy ortodoxnej antropológie“ – In: Vestnykh RSHD, 4, 1949, s. 11-16; záznamom prednášky prof. Prot. Vasilij Zenkovskij.
