Čoskoro bude vymenovaný osobitný vyslanec Európskej únie pre presadzovanie slobody náboženstva a viery mimo Európy. Maragaritis Schinas, podpredseda Európskej komisie, oznámil obnovenie úradu v tweete 8. júla.
Oznámenie ukončilo to, čo bolo niekedy veľmi živou diskusiou.
Predsedníčka Európskej komisie sa pôvodne rozhodla „momentálne“ nevymenovať niekoho do úlohy jej poradcu vo funkcii osobitného vyslanca.
Potom, po protestoch mnohých organizácií, sa Komisia obrátila. Miesto je stále voľné, takže všetko je stále vo vzduchu a môže sa stať čokoľvek: Prečo je potom také dôležité mať osobitného vyslanca pre náboženskú slobodu v Európa?
Úrad osobitného vyslanca bol zriadený v roku 2016, hneď po tom, čo pápežovi Františkovi udelili cenu Karola Veľkého. Osobitným vyslancom sa stal Ján Figeľ. Ján Figeľ počas svojho mandátu cestoval po celom svete, otvoril mosty dialógu a zohral kľúčovú úlohu pri oslobodení Asia Bibi, Pakistanky, ktorá bola odsúdená na smrť za rúhanie a potom oslobodená spod obžaloby.
Mnohí podporili obnovenie pozície. Kardinál Jean-Claude Hollerich, luxemburský arcibiskup a predseda Výboru biskupov Európskej únie (COMECE), poznamenal, že „v niektorých krajinách náboženský útlak dosiahol úroveň genocídy“ a z tohto dôvodu „Európska únia musí pokračovať v kampani za náboženskú slobodu s osobitným vyslancom.
Tento semester je Nemecko predsedom Rady Európskej únie. 135 nemeckých poslancov preto požiadalo vládu, aby využila túto pozíciu na stlačenie EU obnoviť Úrad.
Rakúski poslanci podpísali spoločnú rezolúciu s rovnakým cieľom a proti zrušeniu funkcie protestovali židovské, ortodoxné a moslimské nálepky.
It vtedy sa očakávalo, že nová Európska komisia obnoví mandát. Najprv sa to nestalo. V júni Komisia zaslala list Medzinárodnému okrúhlemu stolu pre náboženskú slobodu, zvolávateľovi mimovládnych organizácií a jednotlivcov akéhokoľvek vierovyznania, ktoré podporuje náboženskú slobodu.
V liste Komisia potvrdila, že budú presadzovať náboženskú slobodu podľa usmernení EÚ z roku 2013, ktoré uznávajú ľudské právo na slobodu Náboženstvo a vieru a chápať, že právo podľa európskeho práva znamená, že každý môže slobodne veriť, neveriť, meniť svoje presvedčenie, byť verejne svedkom svojho presvedčenia a zdieľať svoje presvedčenie s ostatnými.
V liste Komisia tiež uviedla, že porušenia bude monitorovať delegácia EÚ. Delegácia a Eamon Gilmore, osobitný zástupca pre ľudské práva, mali o priestupkoch informovať
Potom a po všetkých protestoch Komisia zmenila názor a oznámila, že pozícia osobitného vyslanca pre náboženskú slobodu zostane zachovaná. Všetko je mimochodom stále pozastavené. Zatiaľ nevieme, kto bude ďalším zvláštnym vyslancom a pod akým mandátom.
Je tu ďalší problém. Osobitný vyslanec sa stará o náboženskú slobodu mimo EÚ, ale náboženská sloboda je ohrozená v rámci hraníc EÚ. Existuje veľa dôkazov že náboženská sloboda sa v Európe nenápadne zmenšuje.
Náboženská sloboda v rámci hraníc EÚ je zaručená Chartou základných práv EÚ, ktorú kontroluje Agentúra EÚ pre základné práva vo Viedni. Všetky členské štáty EÚ sú navyše obmedzované základnými demokratickými princípmi, za ktoré ich komisia môže brať na zodpovednosť, ak ich zákony nekorešpondujú.
A predsa existujú prípady, ktoré ukazujú, že v stávke je náboženská sloboda.
Najnovšie prípady prišli z Fínska a Švédska.
Päivi Räsänenová, členka fínskeho parlamentu a bývalá ministerka, čelí štyrom vyšetrovaniam po tom, čo tweetovala biblickú pasáž spochybňujúcu, že evanjelická cirkev vo Fínsku sponzorovala Pride 2019.
Ellinor Grimmark a Linda Steen, dve švédske pôrodné asistentky, sa odvolali na Európsky súd pre ľudské práva, pretože našli nezamestnanosť a nemohli sa uchádzať o žiadnu prácu, keďže odmietli pomáhať pri vykonávaní potratov. Odvolanie však bolo vyhlásené za neprípustné.
Toto nie sú jediné prípady a nie je to nová situácia. Stojí za pripomenutie, že Svätá stolica sa osobne ujala slova v roku 2013. Po diskusii o dvoch prípadoch na Európskom súde pre ľudské práva Svätá stolica poslala nótu a široko vysvetlila, prečo náboženstvá nie sú „oblasti bez zákona“, ale namiesto toho „ priestory slobody“.
Dva prípady, ktoré priniesli nótu Svätej stolice, sú Sindicatul' Pastoral cel bun' versus Rumunsko a Fernandez Martinez proti Španielsku. Obe poskytujú podnety na zamyslenie aj dnes.
Prvý prípad sa týkal odborového zväzu, ktorý v roku 2008 vytvorili duchovní v diecéze pravoslávnej cirkvi, aby obhajovali svoje „profesionálne, ekonomické, sociálne a kultúrne záujmy“ pri styku s cirkvou.
Keď rumunská vláda zaregistrovala nový zväzok, cirkev zažalovala, poukazujúc na to, že jej kánony nepovoľujú zväzky, a tvrdila, že registrácia porušuje princíp autonómie cirkvi.
Rumunský súd súhlasil s cirkvou a únia rozsudok súdu napadla na Európskom súde pre ľudské práva. Zväz argumentoval, že rozhodnutie nezaregistrovať sa porušilo článok 11 Európskeho dohovoru, ktorý priznáva právo na slobodu združovania.
V roku 2012 komora zdôvodnila, že podľa článku 11 môže štát obmedziť slobodu združovania len vtedy, ak preukáže „naliehavú spoločenskú potrebu“ definovanú ako „hrozba pre demokratickú spoločnosť“, k tomu v Rumunsku nedošlo. Komora teda obvinila rumunský súd a Rumunsko sa odvolalo na Veľkú komoru – konečné miesto súdneho odvolania v EÚ.
Druhý prípad sa týkal Fernandeza Martineza, španielskeho inštruktora Náboženstvo, v španielsko, verejné školy ponúkajú hodiny katolicizmu, ktoré vyučujú inštruktori schválení miestnym biskupom. Fernandez Martinez nezískal súhlas svojho biskupa. Laicizovaný kňaz Fernandez Martinez sa verejne postavil proti povinnému kňazskému celibátu. Keď škola prepustila inštruktora, podal žalobu podľa Európskeho dohovoru. Jeho prepustenie – tvrdil – porušilo jeho právo na súkromie, rodinný život a prejav.
Sekcia Európskeho súdu rozhodla v jeho neprospech, pretože pri odobratí súhlasu – sekcia uviedla – biskup konal „v súlade s princípom náboženskej autonómie“; inštruktor bol prepustený z čisto náboženských dôvodov a bolo by nevhodné, aby do toho zasahoval svetský súd.
Tieto dva prípady – „vatikánsky minister zahraničných vecí“, poznamenal vtedajší arcibiskup Dominique Mamberti – „spochybňujú slobodu Cirkvi fungovať podľa vlastných pravidiel a nepodliehať iným občianskym pravidlám, ako sú tie, ktoré sú potrebné na zabezpečenie spoločného dobra a len sa rešpektuje verejný poriadok."
Treba povedať, že toto je a vexata quaestio (už široko diskutovaný problém), s významom ďaleko za hranicami Európy.
Európa však žije v mimoriadne znepokojujúcej situácii. The Observatoire de la Christianophobie vo Francúzsku a Observatórium pre intoleranciu a diskrimináciu kresťanov v Európe hlásia rastúci počet prípadov, ktoré sú podnetom na zamyslenie.
Náboženstvá sa po vypuknutí koronavírusu stali ešte zraniteľnejšími. Mnoho opatrení rôznych vlád na boj proti šíreniu infekcie ohrozilo aj slobodu uctievania. Išlo o núdzový stav a každý to chápe, no zároveň je vždy nevyhnutné znovu zaviesť zásadu, aby nevznikol precedens.
Pri dohľade nad náboženskou slobodou v iných krajinách by bolo dobré, keby Európa mala lepšie monitorovať situáciu v rámci svojich hraníc.
Ako Svätá stolica stále hovorí, náboženská sloboda je „sloboda všetkých slobôd“, lakmusový papierik pre stav slobody v každej krajine. Vymenovanie osobitného vyslanca EÚ pre náboženskú slobodu bude preto vítanou vecou. Aký bude presný mandát a právomoci úradu, sa však ešte len uvidí. Bolo by dobré rozšíriť jej pôsobnosť aj na riešenie porušovania náboženskej slobody v rámci EÚ.
* Rubriky Katolíckej tlačovej agentúry sú názorom a nemusia nevyhnutne vyjadrovať perspektívu agentúry.
