Parlamentné zhromaždenie Rady Európy prijalo Odporúčanie a Rezolúciu o deinštitucionalizácii osôb so zdravotným postihnutím. Obe poskytujú dôležité usmernenia v procese implementácie ľudských práv v tejto oblasti v nasledujúcich rokoch.
Obaja Odporúčania a rezolúcia boli schválené veľmi veľkou väčšinou hlasov Jarné zasadnutie zhromaždenia koncom apríla. Každá politická skupina, ako aj všetci rečníci počas rozpravy podporili správu a jej odporúčania, čím pevne potvrdili práva osôb so zdravotným postihnutím ako súčasť európskeho programu.
Pani Reina de Bruijn-Wezeman z výboru zhromaždenia pre sociálne veci, zdravie a trvalo udržateľný rozvoj viedla vyšetrovanie zhromaždenia v tejto otázke, ktorá trvala takmer dva roky. Po jednomyseľnom rozhodnutí teraz predložila svoje zistenia a odporúčania plenárnemu zhromaždeniu schválenie vo výbore.
Povedala zhromaždeniu, že „Osoby so zdravotným postihnutím majú rovnaké ľudské práva ako vy a ja. Majú právo žiť nezávisle a dostávať vhodné komunitné služby. To platí bez ohľadu na to, aká intenzívna podpora je potrebná.“
Dodala, že „deinštitucionalizácia je podľa mňa kľúčovým krokom k ukončeniu nátlaku v oblasti duševného zdravia. Právo osôb so zdravotným postihnutím na rovnosť a začlenenie sa v súčasnosti uznáva na medzinárodnej úrovni najmä vďaka OSN Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, CRPDprijatý v roku 2006“.
Pani Reina de Bruijn-Wezeman ako posledný bod vo svojej prezentácii uviedla: „Vyzývam Parlament, aby prijal potrebné kroky na postupné zrušenie právnych predpisov povoľujúcich inštitucionalizáciu osôb so zdravotným postihnutím, ako aj právnych predpisov v oblasti duševného zdravia, ktoré umožňujú liečbu bez súhlasu a nepodporujú alebo schváliť návrhy právnych textov, ktoré by sťažili úspešnú a zmysluplnú deinštitucionalizáciu a ktoré sú v rozpore s duchom litery CRPD.“
stanovisko výboru
V rámci pravidelných postupov parlamentného zhromaždenia bolo predložené takzvané stanovisko k správe iného parlamentného výboru. Pani Liliana Tanguy z Výboru pre rovnosť a nediskrimináciu predstavila stanovisko výboru. Poznamenala, že „zhromaždenie opakovane potvrdilo svoju podporu plnému rešpektovaniu práv osôb so zdravotným postihnutím“. Zablahoželala pani Bruijn-Wezeman k jej správe, z ktorej jasne vyplýva, prečo musí byť deinštitucionalizácia ľudí so zdravotným postihnutím neoddeliteľnou súčasťou tohto prístupu.
Dodala, že aj ona „chce zablahoželať spravodajcovi, pretože jej správa presahuje rámec obyčajných politických pozícií. Upozorňuje na konkrétne opatrenia, ktoré štáty môžu a mali by prijať, aby zabezpečili relevantný, efektívny a udržateľný proces deinštitucionalizácie, plne rešpektujúci práva ľudí so zdravotným postihnutím, ako aj zdroje financovania na dosiahnutie tohto cieľa.“
Umiestnenie v inštitúcii je vystavené riziku
Pani Reina de Bruijn-Wezeman v prezentácii svojej správy poukázala na to, že „umiestňovanie do inštitúcií ovplyvňuje životy viac ako milióna európskych občanov a je všadeprítomným porušením práv ustanovených v článku 19 CRPD, ktorý k pevnému záväzku deinštitucionalizácie.“
Treba to vidieť z pohľadu, že osoby so zdravotným postihnutím sú jedny z najzraniteľnejších jednotlivcov v našej spoločnosti. A že umiestnenie do inštitúcií ich „vystavuje riziku systémového a individuálneho porušovania ľudských práv a mnohí zažívajú fyzické, duševné a sexuálne násilie,“ povedala zhromaždeniu.
Že to nie sú prázdne slová, sa pevne potvrdilo, keď sa pán Thomas Pringle z Írska, ktorý hovoril v mene Skupiny zjednotenej európskej ľavice, rozhodol uviesť niekoľko príkladov z Írska a dokonca aj zo svojho vlastného volebného obvodu, kde došlo k sexuálnemu zneužívaniu obyvateľov centra. vyjsť na svetlo. Povedal poslancom z celej Európy, že v Írsku bola za posledných desať alebo viac rokov odhaľovaná dlhá história zneužívania, pričom vláda sa musela občanom pravidelne ospravedlňovať.
„Bolo len otázkou času, kedy sa bude musieť ľuďom so zdravotným postihnutím ospravedlniť za zanedbávanie a zneužívanie, ktoré sa im dostalo, keď im štát vychádzal v ústrety,“ dodal Thomas Pringle.
Beatrice Fresko-Rolfo v mene skupiny Aliancie liberálov a demokratov za Európu (ALDE) poznamenala, že ľudia so zdravotným postihnutím a ich rodiny často zažívajú zmätok v inštitucionálnom systéme na úkor svojich najzákladnejších práv. "Väčšinou sú umiestnení v ústavoch, kde by mohli veľmi dobre prekvitať mimo nich," zdôraznila.
Zhromaždeniu povedala, že osobne „zdieľa všetky argumenty o výhodách, ktoré by vyplynuli z deinštitucionalizácie, pre štát, pre dotknutých ľudí a pre naše spoločenské modely“. Dodala, že „Skrátka nová zdravotná politika, ktorá by sa opierala o zvýšenie ľudských a finančných zdrojov na starostlivosť v meste.“
Najzraniteľnejší a najohrozenejší občania
Pán Joseph O'Reilly v mene Poslaneckého klubu Európskej ľudovej strany a kresťanských demokratov zdôraznil, že „Skutočným meradlom civilizovanej spoločnosti je to, ako reaguje na svojich najzraniteľnejších a najproblematickejších občanov.“ A vyjadril to, keď povedal: „Našou odpoveďou na osoby so zdravotným postihnutím bola príliš dlho inštitucionalizácia, zahadzovanie kľúčov a značne nedostatočná starostlivosť, ak nie zneužívanie. Musíme deinštitucionalizovať osoby s psychiatrickými poruchami. Psychiatrická liečba je a bola popoluškou medicíny.“
Pán Constantinos Efstathiou z Cypru ďalej komentoval potrebu postarať sa o zraniteľných: „Po celé roky sa inštitucionalizácia ukázala ako ospravedlnenie za to, že sme neprevzali našu zodpovednosť, osobitnú zodpovednosť a povinnosť starať sa o zraniteľných.“ Dodal, že „Prax obmedzovania a zabúdania už nie je prijateľná. Naši spoluobčania, ktorí sú náhodou zraniteľní, musia byť podporovaní a slobodní pri uplatňovaní svojich ľudských práv v zásade bez ohľadu na náklady alebo úsilie.“
Pani Heike Engelhardt z Nemecka poznamenala, že „Naša spoločnosť ako celok je povolaná poskytovať inkluzívne formy bývania, v ktorých spolu žijú starí a mladí ľudia, v ktorých žijú spolu ako susedia ľudia bez hendikepu a ľudia s potrebou pomoci. Takéto formy života nás približujú k tomuto cieľu.“
„Je dôležité a správne, že duševné zdravie má svoje miesto aj tu v Rade Európy,“ dodala. „Musíme zabezpečiť, aby naše odporúčania rešpektovali Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím z roku 2006. Dohovor chápe, že ľudské práva platia pre každého. Nie sú deliteľné. Ľudia so zdravotným postihnutím musia byť schopní robiť vlastné rozhodnutia ako aktívni členovia spoločnosti. Dnes sme tu, aby sme sa k tomuto cieľu posunuli o niečo bližšie.“
Vyžaduje sa deinštitucionalizácia
Pani Margreet de Boer z Holandska poznamenala, "Posun smerom k deinštitucionalizácii osôb so zdravotným postihnutím je veľmi potrebný a zároveň vyžadovaný záväzkami štátov v oblasti ľudských práv, kde by sa malo upustiť od umiestňovania do ústavov. Stále sa príliš často používa vo všetkých druhoch starostlivosti, a to ako pre ľudí s telesným postihnutím, tak pre ľudí s psychiatrickými problémami.“
„Konečným cieľom deinštitucionalizácie je umožniť ľuďom so zdravotným postihnutím žiť bežný život na bežných miestach, žiť nezávisle vo svojej komunite na rovnakom základe s ostatnými,“ poznamenala pani Fiona O'Loughlin z Írska.
Potom nastolila rečnícku otázku: „Čo musíme urobiť, aby sme to dosiahli? Na čo odpovedala vyhlásením: „Potrebujeme komplexné zavedenie školení o uvedomení si zdravotného postihnutia v súlade s ľudsko-právnym modelom zdravotného postihnutia. Až potom môžeme začať konfrontovať nevedomé predsudky a vnímať a vážiť si ľudí so zdravotným postihnutím takých, akí sú ako občania spoločnosti, ktorí sú schopní prispievať do spoločnosti a žiť nezávisle.“
A zvyšovanie povedomia je potrebné. Pán Antón Gómez-Reino z španielsko vyjadril presvedčenie, že „žijeme v ťažkej dobe pre rovnosť, aj v našich demokraciách je veľa temných síl, kladú na stôl diskurzy o predsudkoch. A práve preto musíme posilniť náš záväzok voči ľuďom so zdravotným postihnutím.“
V zhode s ostatnými rečníkmi povedal: "Nie je prijateľné, aby odpoveďou na našich občanov so zdravotným postihnutím bolo uväznenie bez alternatívy, jej zabudnutie a porušovanie a absencia práv." Poukázal na to, že „Musíme ísť nad rámec jednoduchých, patologizujúcich a segregujúcich vízií, ktoré niektorí stále obhajujú, a tých modelov, ktoré riešia len a výlučne zbavením slobody. Tieto situácie si vyžadujú väčšiu citlivosť a predovšetkým väčšiu angažovanosť zo strany zákonodarcov a verejnosti.“
Dlhodobá stratégia
Pani Reina de Bruijn-Wezeman vo svojej prezentácii jasne uviedla, že kľúčovou výzvou je zabezpečiť, aby samotný proces inštitucionalizácie prebiehal spôsobom, ktorý je v súlade s ľudskými právami.
Vysvetlila, že proces deinštitucionalizácie si „vyžaduje dlhodobú stratégiu, ktorá zabezpečí dostupnosť kvalitnej starostlivosti v komunitnom prostredí. Keďže inštitucionalizované osoby sa opätovne začleňujú do spoločnosti, je potrebná komplexná sociálna služba a individuálna podpora v procese deinštitucionalizácie s cieľom podporiť tieto osoby av mnohých prípadoch aj ich rodiny alebo iných opatrovateľov. Takáto podpora musí byť sprevádzaná špecifickým prístupom k službám mimo inštitúcií, ktoré ľuďom umožnia získať starostlivosť, prácu, sociálnu pomoc, bývanie atď.
Varovala, že „ak proces deinštitucionalizácie nie je riadený správne a bez náležitého zohľadnenia osobitných potrieb každej dotknutej osoby, môže to mať neblahé následky“.
Pán Pavlo Sushko z Ukrajiny potvrdil, že to bude potrebné na základe skúseností z jeho krajiny. Poznamenal, že „veľa európskych krajín má stratégie deinštitucionalizácie alebo aspoň prijali opatrenia v rámci širšej stratégie pre ľudí so zdravotným postihnutím. Ale aj to, že sa to musí robiť na základe existujúcich podmienok tej konkrétnej krajiny.
Povedal, že „každá krajina má svoje vlastné tempo a pokrok v tejto reforme“. Názor, ktorý zdieľali aj iní rečníci.
Zdieľanie skúseností
Viacerí rečníci spomenuli scénu svojich krajín tak dobrých, ako aj zlých. Vynikajúce boli dobré príklady zo Švédska, ktoré spomenula pani Ann-Britt Åsebol. Poukázala na to, že ľudia so zdravotným postihnutím majú vo Švédsku právo na vlastné bývanie a na podporu potrebnú na to, aby mohli žiť nezávislý život. Ďalšie príklady boli spomenuté z Azerbajdžanu a dokonca aj z Mexika.
Povedala to pani Reina de Bruijn-Wezeman The European Times že bola spokojná so zdieľaním národných skúseností v rámci procesu deinštitucionalizácie v rôznych krajinách, ako to naznačili rečníci zhromaždenia.
Na záver diskusie pani Reina de Bruijn-Wezeman uviedla komentár týkajúci sa finančných obáv niektorých politikov v súvislosti s osobami s komplexným postihnutím. Povedala, že "inštitucionalizovaná starostlivosť platí veľa peňazí za horší výsledok z hľadiska kvality života." Potvrdila však aj to, že je pravda, že deinštitucionalizácia je nákladná v prechodnom období, keď ústavy ešte fungujú a komunitná starostlivosť sa rozbieha. Ale to je len počas tohto prechodného obdobia, ktoré odhadla na 5 až 10 rokov.
Pani Reina de Bruijn-Wezeman pri úvahách o rozprave povedala The European Times že ocenila širokú podporu svojej správy a uznesenia a odporúčania. Poznamenala však aj to, že existujú určité „ale“. Okrem iného odkázala na vyhlásenie pána Pierra-Alaina Frideza zo Švajčiarska, ktorý síce plne podporuje ciele správy, ale vyjadril „ale“. Veril, že v niektorých prípadoch je inštitucionalizácia bohužiaľ jediným riešením z mnohých dôvodov. Poukázal na také prípady ako veľmi vysoký stupeň drogovej závislosti a vyčerpanie rodinných opatrovateľov.
Právo na výber a na dôstojnosť
Predsedníčka Výboru pre sociálne veci, zdravie a trvalo udržateľný rozvoj Selin Sayek Böke v záverečnom prejave zopakovala, že „každý jednotlivec má právo vybrať si, ako chce žiť, s kým bude žiť, kde bude žiť a ako vedú svoje každodenné skúsenosti. Každý jednotlivec má právo na dôstojnosť. A ako také sa všetky naše politiky musia v skutočnosti snažiť o to, aby sme chránili a zaručovali túto dôstojnosť, právo na dôstojný život. A toto je hlavný princíp zmeny paradigmy, ktorý OSN predložila v Dohovore o právach osôb so zdravotným postihnutím.“
Poukázala na skutočnosť, že v článku 19 dohovoru sa jasne uvádza naša povinnosť uznať rovnaké práva ľudí so zdravotným postihnutím a zabezpečiť plné začlenenie a účasť v komunite: Jedným, zabezpečením slobodnej voľby životných podmienok; Po druhé, zabezpečenie prístupu k tejto možnosti, čo znamená, že na to potrebujeme finančné a ekonomické zdroje. Po tretie, zabezpečením komplexného a holistického rámca poskytovania verejných služieb prostredníctvom týchto finančných prostriedkov, od prístupu k zdraviu, vzdelaniu, zamestnaniu skrátka, prístupu k životu nielen pre zdravotne postihnutých, ale aj pre ich rodiny, aby sme skutočne vybudovať komunitnú službu.
Dodala: "Musíme sa uistiť, že vybudujeme tento komunitný systém prostredníctvom systémovej stratégie, prostredníctvom dobre umiestnenej hospodárskej politiky, prostredníctvom holistického rámca, prostredníctvom monitorovania, kde sa uistíme, že sa to skutočne deje."
Pán Éctor Jaime Ramírez Barba, pozorovateľ parlamentného zhromaždenia Rady Európy za mexickú stranu Pan, uviedol, že „v Mexiku sa domnievam, že by sme sa mali riadiť odporúčaním uvedeným v tejto správe a dúfam, že toto zhromaždenie schváli“.
