Európsky dohovor o ľudských právach, vymenúva základné práva a slobody, ktoré štáty, ktoré dohovor ratifikovali, nemôžu nikdy porušiť. Patria sem práva ako: právo na život alebo zákaz mučenia, právo na slobodu a bezpečnosť a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života.
Dohovor poskytuje spoločný právny základ, ktorý umožňuje rovnaké chápanie ľudských práv pre každého človeka bez ohľadu na to, v ktorej krajine v Európe má daná osoba bydlisko, a to aj vtedy, ak tieto štáty nezdieľajú rovnaké politické, právne alebo sociálne tradície.
Napísané v rokoch po druhej svetovej vojne
Dohovor bol koncipovaný a napísaný v rokoch po druhej svetovej vojne chrániť jednotlivcov pred zneužívaním zo strany ich štátovvytvoriť dôveru medzi obyvateľstvom a vládami a umožniť dialóg medzi štátmi.
Európa a svet vo všeobecnosti sa od roku 1950 značne rozvinuli, a to tak technologicky, ako aj z hľadiska ľudských a spoločenských konštruktov. S takýmito zmenami za posledných sedem desaťročí predstavujú medzery v realite z minulosti a nedostatok predvídavosti pri formulovaní určitých článkov dohovoru problémy v tom, ako vnímať a chrániť ľudské práva v dnešnom svete.
Na riešenie týchto výziev sa Európsky dohovor musel vyvinúť. Bol často revidovaný a boli pridané nové protokoly, aby sa rozšíril rozsah ľudských práv, zohľadňujúc zmeny v spoločnosti vrátane otázok súvisiacich s novými technológiami, bioetikou alebo životným prostredím, ale aj iné otázky, ktoré dnes považujeme za normálne, napr. ako ochranu majetku, právo na slobodné voľby či slobodu pohybu.
Tvorcovia, ktorí formulovali text Európskeho dohovoru, boli vzdelaní a pôsobili v čase, keď ľudské práva neboli stredobodom tvorby práva a sociálneho modelu. Preto ju bolo potrebné v prvom rade sformulovať. Muselo sa to politicky dohodnúť vo svete, ktorý práve prešiel dvoma svetovými vojnami a čelil mnohým veľmi vážnym výzvam av niektorých prípadoch tieto krajiny možno ešte neboli úplne pripravené na všeobecné ľudské práva.
Nové skutočnosti s technologickým rozvojom a spoločenskými postojmi
Odkedy bol dohovor otvorený na podpis v roku 1950, došlo k významným zmenám v prístupe k záležitostiam, akými sú trest smrti a diskriminácia na základe pohlavia a zdravotného postihnutia. Okrem toho sa Európsky dohovor musí uplatňovať aj vo vzťahu k veciam, ktoré v roku 1950 neexistovali, ako sú široko používané bezpečnostné kamery (známe ako CCTV) na verejných miestach a v obchodoch, oplodnenie in vitro (IVF), internet, rôzne medicínsky pokrok a mnoho ďalších vecí.
Európsky súd pre ľudské práva, hlavný právny orgán Rady EÚ Európa ktorý vykladá Európsky dohovor a rozhoduje o prípadoch súvisiacich s jeho uplatňovaním alebo jeho neexistenciou v reálnom živote, keď mu bol predložený, rozhodol o mnohých spoločenských otázkach, ako sú potraty, asistovaná samovražda, osobné prehliadky, domáce otroctvo, nosenie náboženských symbolov v školách, ochrana novinárskych zdrojov a uchovávanie údajov o DNA.
V niektorých prípadoch bola vznesená kritika proti Európskemu dohovoru a konkrétnejšie jeho výkladu, že sa rozšíril „nad rámec toho, čo mali tvorcovia dohovoru na mysli, keď ho podpísali“. Takéto tvrdenia zvyčajne vzniesli určité konzervatívne frakcie, ale pri ich analýze sa v skutočnosti zistilo, že nie sú namieste a málo chápu, ako sa zákony vytvárajú a vykladajú.
Námietky proti „súdnemu aktivizmu“ Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý môže byť vo veľmi zriedkavých prípadoch založený na skutočnom diskutabilnom rozhodnutí súdu, sú zvyčajne spojené s otázkami, v ktorých sťažovateľ nesúhlasí s rozsudkom, než s faktom Súd vykladá určitý aspekt Európskeho dohovoru vo svetle súčasných podmienok vrátane iného medzinárodného práva v oblasti ľudských práv.
Zaobchádzanie s Európskym dohovorom ako „živý nástroj“ je nevyhnutné, ak sa má právo prispôsobiť týmto zmenám a zmysluplné ľudské práva majú zostať realitou. Európsky dohovor musí byť „živým nástrojom“, keď sa svet mení, bez toho, aby zmenil ducha toho, čo sú ľudské práva.
