Európsky súd pre ľudské práva sa rozhodol neakceptovať žiadosť o poradné stanovisko predloženú Výborom pre bioetiku Rady Európy (DH-BIO) podľa článku 29 ods. Dohovor o ľudských právach a biomedicíne („Dohovor z Ovieda“). The rozhodnutie je konečná. DH-BIO požiadalo Európsky súd pre ľudské práva o poskytnutie poradného stanoviska k dvom otázkam týkajúcim sa ochrany ľudských práv a dôstojnosti osôb s duševnými poruchami pri nedobrovoľnom umiestnení a/alebo liečbe. Súd zamietol žiadosť, pretože hoci vo všeobecnosti potvrdil svoju právomoc poskytovať poradné stanoviská podľa článku 29 Dohovoru z Ovieda, vznesené otázky nepatrili do kompetencie súdu.
Bolo to prvýkrát, čo Európsky súd dostal žiadosť o poradné stanovisko podľa článku 29 Dohovoru z Ovieda. Takéto žiadosti by sa nemali zamieňať so žiadosťami o poradné stanovisko podľa Protokolu č. 16, ktorý umožňuje najvyšším súdom a tribunálom, ako je špecifikované členskými štátmi, ktoré ho ratifikovali, požiadať o poradné stanoviská k zásadným otázkam týkajúcim sa výkladu alebo aplikácie. práv a slobôd definovaných v Európskom dohovore o ľudských právach alebo jeho protokoloch.
pozadia
Žiadosť o poradné stanovisko bola podaná 3. decembra 2019.
Otázky, ktoré položil Bioetický výbor, mali za cieľ objasniť určité aspekty právneho výkladu článku 7 Dohovoru z Ovieda s cieľom poskytnúť usmernenie pre svoju súčasnú a budúcu prácu v tejto oblasti. Otázky zneli takto:
(1) Vzhľadom na cieľ Dohovoru z Ovieda „zaručiť každému bez diskriminácie, rešpektovanie ich integrity“ (článok 1 Dohovoru z Ovieda), ktoré „ochranné podmienky“ uvedené v článku 7 Dohovoru z Ovieda musí členský štát upraviť, aby splnil minimálne požiadavky na ochranu?
(2) Ak ide o liečbu duševnej poruchy, vykonať bez súhlasu dotknutej osoby a s cieľom chrániť ostatných pred vážnou ujmou (na ktorú sa nevzťahuje článok 7, ale spadá do pôsobnosti článku 26 (1) Dohovoru z Ovieda), mali by sa uplatňovať rovnaké ochranné podmienky ako tie, ktoré sú uvedené v otázke 1?
V júni 2020 boli zmluvné strany Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej len „Európsky dohovor“) vyzvané, aby sa zaoberali otázkou jurisdikcie súdu, vyjadrili svoje pripomienky k žiadosti DH-BIO a poskytli informácie o relevantných domáce právo a prax. Nasledujúce organizácie občianskej spoločnosti dostali povolenie na vstup do konania ako vedľajší účastník: platnosť; Medzinárodná aliancia zdravotne postihnutýchsa Európske fórum zdravotného postihnutia, Inclusion Europe, Autizmus Európa a Mental Health Europe (spoločne); a Centrum pre ľudské práva používateľov a pozostalých z psychiatrie.
Žiadosť o tlmočenie preskúmala veľká komora.
Rozhodnutie súdu
Súd uznal, že má právomoc vydávať poradné stanoviská podľa článku 29 Dohovoru z Ovieda, a určil povahu, rozsah a obmedzenia tejto právomoci. Článok 29 Dohovoru z Ovieda stanovuje, že Súd môže poskytovať poradné stanoviská k „právnym otázkam“, ktoré sa týkajú „výkladu“ „súčasného dohovoru“. Túto terminológiu možno jasne vysledovať až do roku 1995, keď Súd podporil myšlienku prevzatia interpretačnej funkcie, pričom vychádzal zo znenia toho, čo je teraz článkom 47 ods. 1 Európskeho dohovoru. Keďže použitie prídavného mena „právny“ v tomto článku znamenalo úmysel vylúčiť akúkoľvek jurisdikciu Súdu v záležitostiach politiky a akýchkoľvek otázok, ktoré presahujú rámec samotného výkladu textu, žiadosť podľa článku 29 by mala podliehať podobnému obmedzenie a všetky položené otázky preto musia mať „právnu“ povahu.
Tento postup zahŕňal nácvik výkladu zmluvy s použitím metód uvedených v článkoch 31-33 Viedenského dohovoru. Zatiaľ čo Súd považuje Dohovor za živý nástroj na výklad vo svetle súčasných podmienok sa domnieval, že v článku 29 neexistuje podobný základ na zaujatie rovnakého prístupu k Dohovoru z Ovieda. V porovnaní s Európskym dohovorom bol Dohovor z Ovieda modelovaný ako rámcový nástroj/zmluva stanovujúca najdôležitejšie ľudské práva a princípy v oblasti biomedicíny, ktorý sa má ďalej rozvíjať s ohľadom na špecifické oblasti prostredníctvom protokolov.
Najmä, zatiaľ čo príslušné ustanovenia Dohovoru nevylučovali zverenie sudcovskej funkcie súdu vo vzťahu k iným ľudskoprávnym zmluvám uzatvoreným v rámci Rady Európy, toto podliehalo výhrade, že jeho právomoc podľa jeho ustanovujúci nástroj zostal nedotknutý. Nemohla viesť postup ustanovený v článku 29 Dohovoru z Ovieda spôsobom nezlučiteľným s účelom článku 47 ods. 2 Dohovoru, ktorým bolo zachovať svoju primárnu sudcovskú funkciu medzinárodného súdu vykonávajúceho spravodlivosť podľa Dohovoru.
V pripomienkach prijatých od vlád sa niektorí domnievali, že Súd nie je kompetentný odpovedať na otázky na základe článku 47 ods. 2 Európskeho dohovoru. Niektorí poskytli rôzne návrhy, aké „ochranné podmienky“ by mali upravovať štáty, ktoré sú zmluvnými stranami Dohovoru z Ovieda. Väčšina z nich uviedla, že ich vnútroštátne právo stanovuje nedobrovoľné zásahy vo vzťahu k osobám trpiacim duševnou poruchou, ak je to potrebné na ochranu iných pred vážnou ujmou. Vo všeobecnosti sa takéto zásahy riadili rovnakými ustanoveniami a podliehali rovnakým ochranným podmienkam ako zásahy zamerané na ochranu dotknutých osôb pred tým, aby si spôsobili ujmu. Pokúsiť sa rozlíšiť medzi týmito dvoma základmi nedobrovoľného zásahu bolo veľmi ťažké vzhľadom na to, že mnohé patológie predstavovali riziko pre dotknutú osobu, ako aj pre tretie strany.
Spoločnou témou troch príspevkov prijatých od intervenujúcich organizácií bolo, že články 7 a 26 Dohovoru z Ovieda nie sú zlučiteľné s čl. Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím (CRPD). Pojem uloženia liečby bez súhlasu bol v rozpore s CRPD. Takáto prax bola v rozpore so zásadami dôstojnosti, nediskriminácie a slobody a bezpečnosti osoby a porušila sériu ustanovení CRPD, najmä článok 14 tohto nástroja. Všetky zmluvné strany Dohovoru z Ovieda ratifikovali CRPD, rovnako ako všetky zo 47 zmluvných štátov Európskeho dohovoru okrem jedného. Súd by sa mal snažiť o harmonický výklad medzi zodpovedajúcimi ustanoveniami Európskeho dohovoru, Dohovoru z Ovieda a CRPD.
Podľa názoru Súdu však „ochranné podmienky“, ktoré členské štáty „potrebovali upraviť, aby splnili minimálne požiadavky na ochranu“ podľa článku 7 Dohovoru z Ovieda, nebolo možné bližšie špecifikovať abstraktným súdnym výkladom. Bolo jasné, že toto ustanovenie odzrkadľuje zámernú voľbu ponechať určitý stupeň voľnosti zmluvným štátom, aby podrobnejšie určili ochranné podmienky uplatňované v ich vnútroštátnom práve v tomto kontexte. Pokiaľ ide o návrh, aby vychádzal z príslušných zásad dohovoru, Súd zopakoval, že jeho poradná právomoc podľa Dohovoru z Ovieda musí fungovať v súlade s jeho jurisdikciou podľa Európskeho dohovoru a zachovávať si ju, predovšetkým s jeho primárnou súdnou funkciou ako medzinárodného súdu spravujúceho spravodlivosti. Nemala by preto v tomto kontexte vykladať žiadne hmotnoprávne ustanovenia alebo právne zásady dohovoru. Aj keď stanoviská Súdu podľa článku 29 boli poradné, a teda nezáväzné, odpoveď by bola stále smerodajná a zameriavala by sa prinajmenšom tak na samotný Európsky dohovor ako na Dohovor z Ovieda a hrozilo by narušenie jeho prvoradej spornej jurisdikcie.
Súd však poukázal na to, že napriek odlišnému charakteru Dohovoru z Ovieda požiadavky na štáty podľa jeho článku 7 v praxi zodpovedajú požiadavkám podľa Európskeho dohovoru, keďže v súčasnosti sú všetky štáty, ktoré dohovor ratifikovali, zaviazaný tým druhým. V súlade s tým musia záruky vo vnútroštátnom práve, ktoré zodpovedajú „ochranným podmienkam“ článku 7 Dohovoru z Ovieda, spĺňať požiadavky príslušných ustanovení Európskeho dohovoru, ako ich vypracoval Súd prostredníctvom svojej rozsiahlej judikatúry týkajúcej sa liečbu duševnej poruchy. Okrem toho sa táto judikatúra vyznačuje dynamickým prístupom Súdneho dvora k výkladu dohovoru, ktorý sa riadi aj vyvíjajúcimi sa vnútroštátnymi a medzinárodnými právnymi a medicínskymi normami. Príslušné vnútroštátne orgány by preto mali zabezpečiť, aby vnútroštátne právo bolo a zostalo v úplnom súlade s príslušnými normami podľa Európskeho dohovoru vrátane tých, ktoré štátom ukladajú pozitívne povinnosti na zabezpečenie účinného uplatňovania základných práv.
Z týchto dôvodov by ani stanovenie minimálnych požiadaviek na „reguláciu“ podľa článku 7 Dohovoru z Ovieda, ani „dosiahnutie jasnosti“ v súvislosti s týmito požiadavkami na základe rozsudkov a rozhodnutí Súdu o nedobrovoľných zásahoch vo vzťahu k osobám s duševnou poruchou nemohli byť predmetom poradného stanoviska požadovaného podľa článku 29 tohto nástroja. 1. otázka teda nebola v kompetencii súdu. Pokiaľ ide o otázku 2, ktorá nadväzovala na prvú a úzko s ňou súvisela, Súdny dvor sa tiež domnieval, že nie je v jeho kompetencii odpovedať na ňu.
