Vlani v decembri, v čase vážneho oživenia napätia medzi Ruskom a Spojenými štátmi, zakladateľka francúzskeho think-tanku Geopragma Caroline Galactéros zverejnila výzvu na európskej úrovni, ktorá naznačila možné podmienky trvalého upokojenia vzťahov medzi USA, NATO a Rusko. Odvtedy napätie medzi stranami stále rastie, najmä okolo ukrajinských problémov, ale aj na Blízkom východe.
O niekoľko dní neskôr bola hlavná časť podmienok načrtnutých v tomto odvolaní na rokovacích stoloch v Ženeve a Bruseli.
Prvé výsledky týchto rozhovorov boli negatívne, tak bilaterálne v USA, ako aj v NATO a OBSE. Európazo svojej strany, ktorá sa vyhýbala rokovaniam, si vystačila iba s dodatočným pózovaním, ktoré našlo svoju kvintesenciu na spoločnej tlačovej konferencii Borrell – Le Drian, smutnou ozvenou všetkého, čo predtým povedali priami účastníci rokovaní. .
Opäť Európa, ktorej teraz predsedá Emmanuel Macrona, sa zaobchádza ako s obyčajným vazalom a zdá sa, že sa tomuto zaobchádzaniu rozhodne oddáva ako obeť svojich štrukturálnych strategických nedostatkov. Emmanuel Macron, ktorý bol nedávno napadnutý Spojenými štátmi v austrálskej ponorkovej afére (bola zrušená zmluva za desiatky miliárd), preto stojí pred výzvou zorganizovať geopolitickú Európu.
Európa má len to, čo si zaslúži: jej nedostatok dôveryhodnosti a nezávislosti vo vzťahu k „impériám“, nech sú akékoľvek, ju zbavuje strategickej úlohy vo svete.
No práve v tejto dôveryhodnosti a nezávislosti je riešenie, ktoré predstavuje skutočnú pridanú hodnotu pri rokovacích stoloch, ktorých cieľom je definovať a riadiť výzvy nášho sveta.
Pozrime sa stručne na pozadie týchto problémov. Ako premyslenú provokáciu by bol Putin Kennedym 21. storočia, ktorý by bol schopný povedať nie postupu, prítomnosti jednotiek považovaných za nepriateľov na svojich hraniciach, ako to bolo v prípade kubánskej krízy na vrchole chladu? Vojna? Odpoveď znie nie, jednak preto, že zblíženie dvoch osobností by mnohých šokovalo, jednak preto, že zabúdame na to, čo stelesňovali vtedajší americký prezident a Nikita Chruščov: antagonizmus, permanentná konfrontácia dvoch vízií sveta, dve vízie, ktoré obaja USA a ZSSR chceli vyvážať a presadzovať v rámci hraníc definovaných a ohraničených politickými, vojenskými, priemyselnými, sociálnymi, kultúrnymi a náboženskými múrmi...
ZSSR je však už 30 rokov mŕtvy, napriek tomu, že niektorí Rusi a Západ ho považovali za veľmi „pohodlného“ nepriateľa. Rusko nie je remake ZSSR, nostalgia netvorí históriu, tú, ktorá sa ešte len musí napísať. Rusko sa nesnaží, ako ZSSR, vyvážať a obmedzovať, ale byť plnohodnotnou súčasťou sveta v vyhľadávanie nových zostatkov, kde by sa nikto nemal vnucovať.
Neúspech tohto prvého kola rokovaní preto neprekvapuje. V nás samých je potrebná skutočná kultúrna a duševná revolúcia, aby sme opustili to, čo je stále podobné hollywoodskym a manichejským stavbám inšpirovaným Yanom Flemmingom, Johnom Le Carré alebo Gérardom de Villiersom; intelektuálne lešenie, ktorého cieľom je legitimizovať fiktívnu realitu, realitu sveta, ktorý musí hrať ad vitam aeternam predĺženia údajne podloženej konfrontácie.
Nebezpečná hra pre bezpečnosť Európy a mimo nej, pre bezpečnosť sveta.
Často sa hovorí, že poslaním NATO bolo bojovať proti Varšavskej zmluve a že zánik Varšavskej zmluvy mal viesť k zániku Aliancie, alebo aspoň, logicky, k redefinícii jej ambícií a jej logiky. Nebolo to tak. Práve naopak. Mentálne a operačné algoritmy NATO zostali založené a vypočítané na modeloch, ktoré projektujú, že Rusko má tie najhoršie zámery, aké mal ZSSR: internacionalistické ambície ofenzívneho exportu a presadzovania marxistického sociokultúrneho, ekonomického a politického modelu, ktorý má v r. v Rusku XXI storočia úplne zmizol. Zmenili sme storočie, ale bohužiaľ nie náš spôsob myslenia o svete.
Dnešné Rusko sa nám však podobá viac ako kedykoľvek predtým. Pri pohľade z Číny alebo Strednej Ázie je to rozhodne európska veľmoc. Osobne si dokonca myslím, že sa nás až príliš snaží kopírovať, pretože jeho identity, jeho špecifiká, jeho ekonomika, jej spoločenský život, jej tradície, jej kultúry a jej reflexy by sa mali analyzovať skôr v logike chvály rozdielov, než inšpirovať logikou konfrontácie. Tento analytický pavlovizmus je anachronický a poľutovaniahodný. Bráni nám to v tom, aby sme mohli premýšľať o realite a jej možnostiach.
Nepremieňajme regionálne otázky na globálne problémy. To nie sú, to už nie sú dve vízie sveta, ktoré sa navzájom konfrontujú. Nie je to nacizmus proti slobodnému svetu, nie je to marxizmus proti slobodnému svetu. Svetový mier už nemôže byť rukojemníkom regionálnych záujmov. 21. storočie nás musí prinútiť priznať existenciu polycentrického sveta, ktorý treba stabilizovať, sveta, v ktorom sa globalizácia nerýmuje s uniformitou, ale kde si zachováva bohatstvo rozdielov v službách nových geopolitických harmónií.
