Kultúra je adresovaná inteligencii... ale tá ju nemusí nutne počúvať. Zaobísť sa však bez reflexného myslenia je luxus, za ktorý sa vo všeobecnosti draho platí, pretože ide skutočne o chybu, ktorá premieňa jednotlivca na automat. Videné z tohto uhla, karteziánske cogito „Myslím, teda som“, toľko kritizované v modernosti, stále platí. Bez toho, aby som zabúdal, že z psychoanalytického hľadiska môžem byť len tam, kde moje „ja“ nemyslí (v symptóme, sne, zmeškanom čine...), z iného uhla pohľadu viac psychoanimista, kde ja nie myslím, že som myslený. Nevyhnutne. Myslím si, že tento „veľký druhý Veľký“, ktorým je systém so svojimi stále invazívnejšími médiami, ktoré ma ponoria do neustáleho vodného kúpeľa „informácií“ podobných kolektívnej hypnóze.
Ilúzia alternatívy, ktorej paradigmou je politický diskurz, to dokonale ukazuje: pravica alebo ľavica, pre alebo proti, áno alebo nie... Skutočne osobný výber zostáva náročný. Je to však ten istý diskurz, ktorý priťahuje publikum a má prednosť na akomkoľvek mediálno-politickom fóre. Stručne povedané, tí, ktorí veria, že sú slobodní, keď sa zrieknu reflexie alebo sa zaujímajú iba o (zjavne) konkrétnejšie problémy, zabúdajú, že materializmus je tiež ideológia a určite sa redukujú na akýsi neurón systému. Na prechod od mysliteľa k myšlienke stačí mihnutie oka.
Nekultúrnosť a arogancia, ahoj škody
Aké je však spojenie medzi ohľaduplnosťou a nevzdelanosťou? Ak to druhé chápeme ako synonymum nevedomosti, žiadny problém, pretože všetci sme viac či menej (veľmi) ignoranti. Vedieť, že sme nevedomí, podľa prikázaní učenej nevedomosti Nicolasa de Cuesa, znamená dať si možnosť učiť sa, kultivovať sa, napredovať. To je, paradoxne, základ všetkej múdrosti. To, čo kazí veci, je táto vysoko nestabilná a nebezpečná zmes nevedomosti a arogancie, pričom hlúposť je posunom od nevedomosti k domnienke poznania. Otvorenosť je vždy to, čo zachraňuje zo slepej uličky a preventívne opatrenie, ktoré bráni tejto bombe hlúposti, ktorou príliš často škodí ľudská bytosť. Tu je malá ilustrácia. Predstavme si prípad začínajúceho kutila, ktorý nevie s kladivom a už roky zatĺka klince kliešťami. Teraz si predstavte, že mu kamarát povie o existencii kladiva. Toto je, samozrejme, zjednodušená situácia, ale v skutočnosti je to pomerne bežná situácia.
Je veľká pravdepodobnosť, že náš domáci majster, ktorý je obeťou istého misoneizmu, odolá výmene náradia, pretože aj keď si občas udrie prsty a ohne nechty, svoje znalosti považuje za uspokojivé. Jeho motto by mohlo byť:
„Viem, teda som“!
Prenesené do intelektuálnej roviny, kliešte a kladivá metaforicky odkazujú na nástroje myslenia, na paradigmy, a čím viac o týchto nástrojoch vieme, tým relevantnejšie a dokonca presvedčivejšie môžu byť naše interpretácie človeka a sveta.
Napríklad psychoanalytické koncepty nevedomia, archetypu, sublimácie a impulzu sú nepochybne vážnou stratou pre každého intelektuála, psychoanalytika alebo nie.
Inými slovami, reflexné myslenie a všetky možné typy inteligencie (americký psychológ H. Gardner ich napočítava až sedem) sú zložité psychické funkcie, špecifické pre každého, ale zbavené kultúry sa nemusia nevyhnutne realizovať.
Naopak, obohatení o celý rad myšlienok, pojmov, konceptov, teórií atď., dokážu čo najlepšie vyjadriť osobnosť každého jednotlivca a uľahčiť jej realizáciu. Ak existuje skutočne autentické myslenie, osobné pre každého človeka, „odlíšené“, aby sme použili jungovský výraz, je to predovšetkým vďaka možnostiam, ktoré predstavuje bohatstvo kľúčov na čítanie patriace k nášmu kultúrnemu dedičstvu. Náboženskí fanatici napríklad veria v možnosť jediného, doslovného, nehermeneutického čítania posvätných textov, čo v žiadnom prípade nepodporuje rozvoj ich inteligencie. Naopak, tí, ktorí sa venujú umeniu interpretácie, ako napríklad kabalisti, vidia, ako sa ich intelektuálne kapacity zvyšujú.
Aj keď kultúra prispieva k inteligencii, nebráni hlúposti
Samozrejme, priaznivci meditácie by mohli namietať, že človek je vo všeobecnosti príliš duševný a že myslenie často existenciu viac komplikuje, ako uľahčuje. Pravda. Myslenie má obsedantnú stránku, ktorú je vždy dobré obmedziť. Psychoanalytik zo svojej strany mohol v tom, čo sa skrýva pod označením „kultúra“, vidieť produkt „ja“, ktorý sa vo svojich diskurzoch neustále odcudzuje. Tiež pravda. Intelektuáli si rozprávajú toľko príbehov ako deti, aj keď ich rozprávanie je erudovanejšie a pôsobí vážnejšie.
Problémom však nie je protiklad medzi myslením a nemyslením alebo medzi myslením a konaním. Dôležitá je bohatosť, teda kvalita myslenia. Dokonca aj ten najextrovernejší, nehovoriac povrchný človek môže nájsť v kultúre materiál a nástroje potrebné na zbystrenie myslenia a vytvorenie diferencovanej myšlienky, ktorá nie je jednoduchým opakovaním toho, čo počul alebo sa naučil. Srdce. Bez toho, aby sme sa nutne držali nejakého systému alebo teórie.
Veľkí filozofi, najmä Francúzi pred revolúciou, boli v podstate skôr voľnomyšlienkari než teoretici. Takže sa vraciame k téme tohto rebela (rebelov), pretože je to práve stupeň kultúry (alebo jej nedostatok), ktorý v mnohých situáciách môže skutočne znamenať rozdiel.
Dalo by sa povedať, že hlúposť je nepriamo úmerná stupňu kultúry? Rozhodne nie. Ľudia sú inteligentní bez ohľadu na úroveň ich kultúry, len ich to obmedzuje. Ukazujú, ako hovoríme, životnú inteligenciu, vzťahové a sociálne know-how, zdravú zvedavosť. Čo je možno to hlavné. A nezabúdajme, že všetka kultúra sveta bez dobrého vzdelania nezabráni „malému všemocnému tyranovi“ znova a znova vystrkovať svoju peknú hlavu.
