By Svätý Atanáz Alexandrijský
Kapitola 3
Takto strávil (Antonius) asi dvadsať rokov cvičením. A po tomto, keď mnohí mali horúcu túžbu a chceli súperiť s jeho životom, a keď niektorí z jeho známych prišli a vynútili mu dvere, Antonius vyšiel ako z nejakej svätyne, zasvätený do tajomstiev učenia a božsky inšpirovaný. A potom sa po prvý raz ukázal zo svojho opevneného miesta tým, ktorí k nemu prišli.
A keď ho uvideli, čudovali sa, že jeho telo je v rovnakom stave, že nie je vykŕmené nehybnosťou, ani zoslabené pôstom a bojom s diablami. Bol taký, ako ho poznali pred jeho pustovňou.
* * *
A mnohých z prítomných, ktorí trpeli telesnými chorobami, Pán skrze neho uzdravil. A iných očistil od zlých duchov a dal Antonovi dar reči. A tak utešil mnohých smútiacich a iných, ktorí boli nepriateľskí, zmenil na priateľov a všetkým opakoval, že by nemali nič na svete uprednostňovať pred láskou ku Kristovi.
Tým, že sa s nimi rozprával a radil im, aby pamätali na budúce dobré veci a na ľudskosť, ktorú nám ukázal Boh, ktorý neušetril vlastného Syna, ale dal Ho za nás všetkých, presvedčil mnohých, aby prijali mníšsky život. A tak sa v horách postupne objavovali kláštory a púšť bola zaľudnená mníchmi, ktorí opustili svoj osobný život a prihlásili sa k životu v nebi.
* * *
Jedného dňa, keď za ním prišli všetci mnísi a chceli od neho počuť slovo, povedal im v koptskom jazyku toto: „Sväté písmo je dostatočné na to, aby nás všetko naučilo. Ale je dobré, aby sme sa navzájom povzbudzovali vo viere a posilňovali sa slovom. Vy, ako deti, príďte a povedzte mi ako otec, čo viete. A ja, keďže som starší ako ty, sa s tebou podelím o to, čo viem a čo som získal zo skúseností."
* * *
„Najdôležitejšia starostlivosť o vás všetkých by mala byť: keď začínate, nepoľaviť a nenechať sa odradiť od práce. A nehovorte: "Zostarli sme v asketizme." Ale radšej každým dňom zvyšujte svoju horlivosť viac a viac, ako keby ste začínali prvýkrát. Pretože celý ľudský život je veľmi krátky v porovnaní s vekmi, ktoré prídu. Takže celý náš život nie je ničím v porovnaní s večným životom.“
„A každá vec na svete sa predáva za akú má hodnotu a každý vymieňa rád za podobné. Ale prísľub večného života sa kupuje za maličkosť. Pretože utrpenia tejto doby sa nerovnajú sláve, ktorá sa nám zjaví v budúcnosti“.
* * *
„Je dobré myslieť na slová apoštola, ktorý povedal: ‚Umieram každý deň‘. Pretože ak budeme aj my žiť tak, akoby sme každý deň umierali, tak nezhrešíme. Tieto slová znamenajú: vstávať každý deň a myslieť si, že sa nedožijeme večera. A opäť, keď sa pripravíme na spánok, myslime na to, že sa už nezobudíme. Pretože povaha nášho života je neznáma a riadi sa Prozreteľnosťou“.
„Keď budeme mať takýto postoj mysle a budeme takto žiť každý deň, nebudeme ani hrešiť, ani mať túžbu po zlom, ani sa na nikoho hnevať, ani si nebudeme hromadiť poklady na zemi. Ale ak očakávame, že zomrieme každý deň, budeme bez majetku a všetkým odpustíme všetko. A my si vôbec nezachováme nečistú rozkoš, ale odvrátime sa od nej, keď nás prejde, stále bojovať a mať na pamäti deň hrozného súdu.
„A tak, keď začneme a kráčame po ceste dobrodinca, snažme sa viac dosiahnuť to, čo je pred nami. A nech sa nikto nevráti ako Lótova žena. Lebo Pán tiež povedal: „Nikto, kto položil ruku na pluh a obráti sa späť, nie je spôsobilý pre kráľovstvo nebeské.
„Neboj sa, keď počuješ o cnosti, a nečuduj sa tomu slovu. Pretože nie je ďaleko od nás a nevzniká mimo nás. Práca je v nás a je ľahké ju robiť, ak si to len prajeme. Heléni opúšťajú svoju vlasť a prechádzajú cez moria, aby sa naučili vedu. Nepotrebujeme však kvôli nebeskému kráľovstvu opustiť svoju vlasť, ani kvôli dobrodincovi prejsť cez more. Pretože Pán nám od začiatku povedal: „Nebeské kráľovstvo je vo vás. Takže cnosť potrebuje len našu túžbu.“
* * *
A tak na tých horách boli kláštory v podobe stanov, plné božských chórov, ktoré spievali, čítali, postili sa, s veselým srdcom sa modlili s nádejou do budúcnosti a pracovali na rozdávaní almužny. Mali medzi sebou aj lásku a dohodu. A skutočne bolo vidieť, že toto je samostatná krajina zbožnosti voči Bohu a spravodlivosti voči ľuďom.
Nebolo nespravodlivých a ukřivděných, žiadne sťažnosti mýtnika, ale zhromaždenie pustovníkov a jedna myšlienka za cnosť pre všetkých. Preto, keď niekto znova uvidel kláštory a toto je taký dobrý mníšsky rád, zvolal a povedal: „Aké krásne sú tvoje stany, Jakub, tvoje príbytky, Izrael! Ako tienisté údolia a ako záhrady okolo rieky! A ako aloe, ktoré zasadil Hospodin na zemi, a ako cédre pri vodách! (24Mo 5:6-XNUMX).
Kapitola 4
Potom cirkev zaútočila na prenasledovanie, ktoré sa odohralo za vlády Maximina (emp. Maximinus Daya, pozn. red.). A keď svätých mučeníkov priviedli do Alexandrie, nasledoval ich aj Antonius, opustil kláštor a povedal: „Poďme bojovať, lebo nás volajú, alebo pozrime sa na bojovníkov sami. A mal veľkú túžbu stať sa svedkom a mučeníkom zároveň. A keďže sa nechcel vzdať, slúžil spovedníkom v baniach a vo väzniciach. Veľká bola jeho horlivosť povzbudzovať takzvaných bojovníkov na dvore k pripravenosti obetovať, vítať mučeníkov a sprevádzať ich až do ich smrti.
* * *
A sudca, keď videl jeho nebojácnosť a nebojácnosť svojich spoločníkov, ako aj ich horlivosť, nariadil, aby sa nikto z mníchov nedostavil na súd a už vôbec sa nezdržiaval v meste. Potom sa všetci jeho priatelia rozhodli v ten deň skryť. Ale Antonyho to tak málo trápilo, že si dokonca opral odev a na druhý deň stál v popredí a ukázal sa guvernérovi v celej svojej dôstojnosti. Všetci sa tomu čudovali a videl to aj guvernér, keď išiel okolo so svojím oddielom vojakov. Antony stál nehybne a nebojácne a dával najavo našu kresťanskú odvahu. Pretože sám chcel byť svedkom a mučeníkom, ako sme povedali vyššie.
* * *
Ale pretože sa nemohol stať mučeníkom, vyzeral ako muž, ktorý za tým smútil. Boh ho však zachoval v prospech nás i iných, aby sa v askéze, ktorú sa naučil z Písma, mohol stať učiteľom mnohých. Pretože len pri pohľade na jeho správanie sa mnohí snažili stať sa napodobňovateľmi jeho spôsobu života. A keď sa prenasledovanie konečne zastavilo a blahoslavený biskup Peter sa stal mučeníkom (v roku 311 – pozn. red.), potom odišiel z mesta a opäť sa utiahol do kláštora. Tam, ako je známe, sa Antony oddával veľkej a ešte strohejšej askéze.
* * *
A tak keď sa utiahol do ústrania a dal si za úlohu stráviť nejaký čas tak, aby sa ani neobjavil pred ľudom, ani nikoho neprijal, prišiel k nemu generál Martinianus, ktorý narušil jeho pokoj. Tento vojvodca mal dcéru, ktorú mučili zlí duchovia. A keď dlho čakal pri dverách a prosil Antonyho, aby vyšiel von modliť sa k Bohu za svoje dieťa, Antony nedovolil otvoriť dvere, ale nakukol zhora a povedal: „Človeče, prečo mi dávaš? taká bolesť hlavy s tvojím plačom? Som človek ako ty. Ale ak veríš v Krista, ktorému slúžim, choď a modli sa, a ako veríš, tak sa aj stane." A Martinian hneď uveril a obrátil sa ku Kristovi o pomoc, odišiel a jeho dcéra bola očistená od zlého ducha.
A mnoho ďalších úžasných skutkov vykonal skrze neho Pán, ktorý hovorí: „Proste a bude vám dané! (Mt 7:7). Takže bez toho, aby otvoril dvere, mnohí trpiaci, len tým, že sedeli pred jeho príbytkom, prejavovali vieru, vrúcne sa modlili a boli uzdravení.
PIATA KAPITOLA
Ale preto, že sa videl, ako ho mnohí znepokojujú a nenechali ho žiť v pustovni, ako chcel podľa vlastného chápania, a tiež preto, že sa bál, že by mohol byť hrdý na skutky, ktoré Pán skrze neho koná, resp. niekto iný by si zaňho niečo také pomyslel, rozhodol sa a vydal sa do Horného Thebaidu k ľuďom, ktorí ho nepoznali. A keď vzal od bratov chlieb, sadol si na breh rieky Níl a sledoval, či tadiaľ neprejde loď, aby mohol nastúpiť a ísť s ním.
Kým takto premýšľal, ozval sa k nemu zhora hlas: „Antonio, kam ideš a prečo?“. A keď počul ten hlas, nehanbil sa, pretože bol zvyknutý, že ho tak volajú, a odpovedal slovami: „Pretože ma davy nenechajú na pokoji, chcem ísť do Horného Thebaidu kvôli mnohým bolestiam hlavy. ktoré som spôsobil tunajšími ľuďmi a najmä preto, že odo mňa žiadajú veci, ktoré sú nad moje sily.“ A hlas mu povedal: "Ak chceš mať skutočný pokoj, choď teraz hlbšie do púšte."
A keď sa Antony spýtal: „Ale kto mi ukáže cestu, pretože ho nepoznám?“, hlas ho okamžite nasmeroval k nejakým Arabom (Kopti, potomkovia starých Egypťanov, sa od Arabov odlišujú aj svojou históriou. a svojou kultúrou, pozn. red.), ktorí sa práve pripravovali na cestu týmto spôsobom. Antony sa k nim priblížil a požiadal ich, aby išli s nimi do púšte. A oni ho, akoby na príkaz prozreteľnosti, priaznivo prijali. Cestoval s nimi tri dni a tri noci, kým neprišiel na veľmi vysokú horu. Pod horou vyvierala čistá voda, sladká a veľmi studená. A vonku bolo rovné pole s niekoľkými datľovými palmami, ktoré bez ľudskej starostlivosti prinášali ovocie.
* * *
Anton, ktorého priviedol Boh, to miesto miloval. Pretože to bolo to isté miesto, ktoré mu ukázal Ten, ktorý s ním hovoril pri brehoch rieky. A najprv, keď dostal chlieb od svojich druhov, zostal v hore sám, bez nikoho. Pretože sa konečne dostal na miesto, ktoré uznal za svoj vlastný domov. A samotní Arabi, keď videli Antonyovu horlivosť, zámerne prešli touto cestou a s radosťou mu priniesli chlieb. Ale mal aj úbohé, no lacné jedlo z datľových paliem. Keď sa teda bratia dozvedeli o tom mieste, postarali sa, ako deti, ktoré si pamätajú svojho otca, poslať mu jedlo.
Keď si však Antony uvedomil, že niektorí ľudia tam zápasia a namáhajú sa o tento chlieb, zľutoval sa nad mníchmi, pomyslel si a požiadal niektorých z tých, ktorí k nemu prišli, aby mu priniesli motyku a sekeru a trochu pšenice. A keď mu toto všetko priniesli, obišiel pozemok okolo hory, našiel si veľmi malé miesto vhodné na tento účel a začal ho obrábať. A keďže mal dostatok vody na zavlažovanie, zasial pšenicu. A toto robil každý rok a živil sa tým. Bol rád, že takto nebude nikoho nudiť a vo všetkom si dáva pozor, aby nezaťažoval ostatných. Potom však vidiac, že k nemu ešte nejakí ľudia chodia, zasadil aj ostricu, aby si návštevník trochu odľahčil v námahe od náročnej cesty.
* * *
No na začiatku mu dopestované a zasiate úrody často poškodzovali zvieratá z púšte, ktoré sa prišli napiť. Antony pokorne chytil jedno zo zvierat a povedal im všetkým: „Prečo mi ubližujete, keď ja neubližujem vám? Choďte preč a v mene Božom sa nepribližujte k týmto miestam!" A od toho času, akoby sa zľakli rozkazu, sa už k miestu nepribližovali.
Tak žil sám v útrobách hory a svoj voľný čas venoval modlitbe a duchovnému cvičeniu. A bratia, ktorí mu slúžili, ho prosili: chodil každý mesiac, aby mu priniesol olivy, šošovicu a olej na drevo. Pretože už bol starý muž.
* * *
Raz, keď ho mnísi požiadali, aby k nim prišiel na chvíľu a navštívil ich, cestoval s mníchmi, ktorí mu prišli v ústrety, a naložili chlieb a vodu na ťavu. Ale táto púšť bola úplne bez vody a nebolo tam vôbec vody na pitie, iba v tej hore, kde bol jeho príbytok. A keďže na ich ceste nebola žiadna voda a bolo veľmi horúco, všetci riskovali, že sa vystavia nebezpečenstvu. Preto, keď obehli veľa miest a nenašli vodu, nemohli ísť ďalej a ľahli si na zem. A pustili ťavu, zúfali zo seba.
* * *
Starec, vidiac všetkých v nebezpečenstve, bol však hlboko zarmútený a vo svojom smútku sa od nich trochu stiahol. Tam si kľakol, založil ruky a začal sa modliť. A Pán hneď spôsobil, že tam, kde stál, aby sa modlil, vytryskla voda. Po vypití teda všetci ožili. A keď naplnili svoje džbány, hľadali ťavu a našli ju. Stalo sa, že sa lano omotalo okolo kameňa a v tom mieste sa zaseklo. Potom ju vzali a napojili, položili na ňu džbány a zvyšok cesty prešli bez zranenia.
* * *
A keď prišiel do vonkajších kláštorov, všetci sa naňho pozreli a pozdravili ho ako otca. A on, akoby doniesol z lesa nejaký proviant, privítal ich vrúcnymi slovami, ako sa vítajú hostia, a oplatil sa im pomocou. A opäť bola na hore radosť a súťaž o postup a povzbudenie v spoločnej viere. Navyše sa aj tešil, keď videl na jednej strane horlivosť mníchov a na druhej strane svoju sestru, ktorá bola stará v panenstve a bola aj vodkyňou iných panien.
Po pár dňoch sa opäť vybral do hôr. A potom k nemu mnohí prišli. Na výstup sa odvážili aj niektorí chorí. A všetkým mníchom, ktorí k nemu prichádzali, neustále dával túto radu: Veriť v Pána a milovať Ho, dávať si pozor na nečisté myšlienky a telesné rozkoše, vyhýbať sa planým rečiam a neustále sa modliť.
KAPITOLA ŠIESTA
A vo svojej viere bol usilovný a úplne hodný obdivu. Nikdy totiž nekomunikoval ani so schizmatikmi, Meletiovými nasledovníkmi, pretože od začiatku poznal ich zlomyseľnosť a ich odpadlíctvo, ani sa nerozprával priateľsky s manichejcami ani s inými heretikmi, iba ak ich poučil, myslel si a vyhlasovať, že priateľstvo a komunikácia s nimi je pre dušu škodou a ničením. Tak sa mu hnusila aj heréza Ariánov a prikázal všetkým, aby sa k nim nepribližovali ani neprijímali ich falošné učenie. A keď k nemu raz prišli niektorí zo šialených ariánov, on ich vyskúšal a zistil, že sú to zlí ľudia, vyhnal ich z vrchu a povedal, že ich slová a myšlienky sú horšie ako hadí jed.
* * *
A keď raz ariáni falošne vyhlásili, že zmýšľa rovnako ako oni, vtedy bol rozhorčený a veľmi nahnevaný. Potom zostúpil z vrchu, lebo ho povolali biskupi a všetci bratia. A keď vstúpil do Alexandrie, pred všetkými odsúdil ariánov a povedal, že toto je posledná heréza a predchodca Antikrista. A učil ľudí, že Boží Syn nie je stvorením, ale že je Slovom a Múdrosťou a je z podstaty Otca.
A všetci sa radovali, keď počuli takého muža preklínať herézu proti Kristovi. A ľudia z mesta sa zhromaždili, aby videli Antonyho. Pohanskí Gréci a samotní ich takzvaní kňazi prišli do kostola a povedali: „Chceme vidieť Božieho muža. Pretože mu to všetci hovorili. A pretože aj tam Pán očistil skrze neho mnohých od zlých duchov a uzdravil tých, čo boli pomätení. A mnohí, dokonca aj pohania, sa chceli starého človeka len dotknúť, pretože verili, že z toho budú mať úžitok. A skutočne, za tých pár dní sa stalo kresťanmi toľko ľudí, ako sa sotva niekto za celý rok stal.
* * *
A keď sa začal vracať a my sme ho sprevádzali, keď sme došli k mestskej bráne, žena za nami zavolala: „Počkaj, muž Boží! Moju dcéru strašne mučia zlí duchovia. Počkaj, prosím ťa, aby som sa pri behu nezranil.“ Keď to starý muž počul a prosil nás, súhlasil a zastavil sa. A keď sa žena priblížila, dievča sa hodilo na zem, a keď sa Anton pomodlil a spomenul meno Krista, dievča sa prebudilo uzdravené, pretože ju opustil nečistý duch. Potom matka dobrorečila Bohu a všetci ďakovali. A radoval sa, idúc do hory ako do vlastného domu.
Poznámka: Tento život napísal svätý Atanáz Veľký, alexandrijský arcibiskup, rok po smrti farára Antona Veľkého († 17. januára 356), teda v roku 357 na žiadosť západných mníchov z Galie (r. Francúzsko) a Taliansko, kde bol arcibiskup v exile. Je najpresnejším primárnym zdrojom pre život, činy, cnosti a výtvory sv. Antona Veľkého a zohrala mimoriadne dôležitú úlohu pri zakladaní a rozkvete mníšskeho života tak na Východe, ako aj na Západe. Napríklad Augustín vo svojich Vyznaniach hovorí o silnom vplyve tohto života na jeho obrátenie a zlepšenie vo viere a zbožnosti.
