By Svätý Atanáz Alexandrijský
Kapitola 1
Antony bol pôvodom Egypťan, mal vznešených a dosť bohatých rodičov. A oni sami boli kresťania a on bol vychovaný kresťanským spôsobom. A kým bol dieťa, vychovávali ho jeho rodičia, ktorí nepoznali nič iné ako ich a ich domov.
* * *
Keď vyrástol a stal sa mladým, nemohol zniesť štúdium svetských vied, ale chcel byť mimo spoločnosti chlapcov, ktorí túžili žiť podľa toho, čo je napísané o Jakubovi, jednoducho vo svojom vlastnom dome.
* * *
Tak sa zjavil v Pánovom chráme spolu so svojimi rodičmi medzi veriacimi. A nebol ani márnomyseľný ako chlapec, ani sa nestal povýšeným ako muž. Ale poslúchal aj svojich rodičov a oddával sa čítaniu kníh, pričom si zachoval úžitok z nich.
* * *
Ani neobťažoval svojich rodičov, ako chlapec v miernych materiálnych pomeroch, pre drahé a rozmanité jedlo, ani nevyhľadával pôžitky z toho, ale uspokojil sa len s tým, čo dostal, a nechcel nič viac.
* * *
Po smrti rodičov zostal sám s malou sestričkou. A mal vtedy asi osemnásť alebo dvadsať rokov. A o sestru a dom sa staral sám.
* * *
Ale ešte neuplynulo šesť mesiacov od smrti jeho rodičov, a keď išiel, ako bolo jeho zvykom, do chrámu Pánovho, premýšľal, kráčajúc sústredený vo svojich myšlienkach, ako apoštoli opustili všetko a nasledovali Spasiteľa; a ako títo veriaci, podľa toho, čo je napísané v Skutkoch, predávali svoj majetok, priniesli svoju hodnotu a položili ju k nohám apoštolov, aby ich rozdali núdznym; čo a aká veľká nádej je pre takýchto v nebi.
* * *
Mysliac si to pre seba, vstúpil do chrámu. A stalo sa vtedy, keď sa čítalo evanjelium, a počul, ako Pán povedal boháčovi: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj všetko, čo máš, a rozdaj chudobným; a príď, nasleduj ma, a budeš mať nebeský poklad“.
* * *
A akoby od Boha dostal spomienku a myšlienku na svätých apoštolov a prvých veriacich a akoby bolo evanjelium čítané špeciálne pre neho – okamžite opustil chrám a dal svojim spoluobčanom majetky, ktoré vlastnil od r. jeho predkov (mal tristo jutár ornej pôdy, veľmi jemnú), aby jeho ani jeho sestru v ničom nerušili. Potom predal všetok zvyšný hnuteľný majetok, ktorý mal, a keď vyzbieral dostatočnú sumu peňazí, rozdal ich chudobným.
* * *
Trochu z majetku si nechal pre svoju sestru, ale keď znova vošli do chrámu a počuli Pána, ako hovorí v evanjeliu: „Neboj sa o zajtrajšok“, už to nemohol zniesť – vyšiel a rozdával to. pre ľudí v priemernej situácii. A zveriac svoju sestru známym a verným pannám - dal ju vychovať v dome panien - sám sa odteraz odovzdal asketickému životu mimo svojho domu, sústredil sa na seba a viedol strohý život. V tom čase však v Egypte ešte neexistovali trvalé kláštory a vzdialenú púšť nepoznal žiaden pustovník. Každý, kto sa chcel prehĺbiť, cvičil sám neďaleko svojej dediny.
* * *
V neďalekej dedine bol teda starý muž, ktorý od mladosti viedol mníšsky život. Keď ho Antony uvidel, začal mu konkurovať v dobrom. A od začiatku aj on začal bývať na miestach pri dedine. A keď tam počul o jednom, ktorý žil cnostným životom, išiel a hľadal ho ako múdru včelu a nevrátil sa na svoje miesto, kým ho neuvidel; a potom, akoby si z nej vzal nejaké zásoby na svojej ceste k cnosti, sa tam opäť vrátil.
* * *
Tak ukázal najväčšiu túžbu a najväčšiu horlivosť cvičiť sa v útrapách tohto života. Pracoval aj rukami, lebo počul: Kto nepracuje, nech neje. A čokoľvek zarobil, sčasti minul na seba, sčasti na núdznych. A bez prestania sa modlil, pretože sa naučil, že sa musíme bez prestania modliť v sebe. Pri čítaní bol taký opatrný, že mu nič z napísaného neušlo, ale všetko si uchoval v pamäti, a nakoniec sa to stalo jeho vlastnou myšlienkou.
* * *
Vďaka tomuto správaniu Antonyho všetci milovali. A cnostným ľuďom, ku ktorým chodil, úprimne poslúchal. Študoval v sebe výhody a výhody úsilia a života každého z nich. A pozoroval čaro jedného, vytrvalosť v modlitbách druhého, pokoj tretieho, ľudomilnosť štvrtého; inému sa venoval pri bdení a inému pri čítaní; žasol jeden nad jeho trpezlivosťou, druhý nad jeho pôstom a poklonami; iného napodobňoval v miernosti, iného v láskavosti. A rovnako si všímal zbožnosť ku Kristovi a lásku všetkých k sebe navzájom. A takto splnený sa vrátil na svoje miesto, kam sa vydal sám. Stručne povedané, zhromaždil v sebe dobré veci od všetkých a snažil sa ich prejaviť v sebe.
Ale ani voči svojim rovnocenným vekom neprejavoval závisť, okrem toho, že v cnosti nemusel byť nižší ako oni; a to urobil tak, že nikoho nezarmútil, ale aby sa z neho aj radovali. Všetci dobrí ľudia z osady, s ktorými sa obcoval, keď ho takto videli, ho nazývali Bohomilným a zdravili ho, niektorí ako syna, iní ako brata.
Kapitola 2
Ale nepriateľ dobra – závistlivý diabol, ktorý u mladého muža videl takúto iniciatívu, to nemohol tolerovať. Ale čo mal vo zvyku robiť s každým, to sa zaviazal aj proti nemu. A najprv ho pokúšal odvrátiť ho od cesty, ktorou sa vydal, tým, že mu vnukol spomienku na svoj majetok, starostlivosť o jeho sestru, väzby jeho rodiny, lásku k peniazom, lásku k sláve, potešenie. rozmanitosti jedál a iných kúziel života a napokon – tvrdosť dobrodinca a koľko úsilia si to vyžaduje. K tomu pridal svoju fyzickú slabosť a dlhý čas na dosiahnutie cieľa. Vo všeobecnosti prebudil vo svojej mysli celú smršť múdrosti, ktorá ho chcela odradiť od jeho správnej voľby.
* * *
Ale keď ten zlý videl, že je bezmocný proti Antonyovmu rozhodnutiu, ba čo viac – porazený svojou pevnosťou, zvrhnutý svojou silnou vierou a padlý svojimi neústupnými modlitbami, potom začal bojovať proti mladému mužovi inými zbraňami, ako noc. Časom ho strašil všelijakým hlukom a cez deň ho tak rozčuľoval, že tí, čo sa pozerali zboku, pochopili, že medzi nimi dvoma prebieha boj. Jeden vnukol nečisté myšlienky a nápady a druhý ich pomocou modlitieb premenil na dobré a posilnil si telo pôstom. Toto bola Antonyho prvá bitka s diablom a jeho prvý čin, ale bol to skôr výkon Spasiteľa v Antony.
Ale ani Antony neprepustil zlého ducha, ktorého si podmanil, ani nepriateľ, keď bol porazený, neprestal klásť zálohy. Pretože ten sa stále potuloval okolo ako lev a hľadal nejakú príležitosť proti nemu. Preto sa Antony rozhodol zvyknúť si na prísnejší spôsob života. A tak sa bdeniu venoval natoľko, že často celú noc nespal. Jedol raz denne po západe slnka. Niekedy aj každé dva dni a často raz za štyri dni bral jedlo. Zároveň bol jeho jedlom chlieb a soľ a jeho nápoj bola iba voda. O mäse a víne sa netreba baviť. Na spanie si vystačil s trstinovou podložkou, najčastejšie ležal na holej zemi.
* * *
Keď sa tak uskromnil, Antonius odišiel na cintorín, ktorý sa nachádzal neďaleko dediny, a prikázal jednému zo svojich známych, aby mu chlieb nosil len zriedka – raz za veľa dní, vošiel do jednej z hrobiek. Jeho známy za sebou zavrel dvere a on zostal vnútri sám.
* * *
Potom ten bezbožník, ktorý to nemohol zniesť, prišiel jednej noci s celým zástupom zlých duchov a tak ho zbil a strčil, že ho nechal ležať na zemi nemého od žiaľu. Na druhý deň mu známy prišiel priniesť chlieb. No len čo otvoril dvere a uvidel ho ležať na zemi ako mŕtveho, zdvihol ho a odniesol do dedinského kostola. Tam ho položil na zem a mnohí príbuzní a dedinčania sedeli okolo Antonyho ako okolo mŕtveho muža.
* * *
Keď o polnoci Antony prišiel k sebe a prebudil sa, videl, že všetci spia, a len ten známy bdie. Potom mu kývol, aby prišiel k nemu, a požiadal ho, aby ho vyzdvihol a odviezol späť na cintorín bez toho, aby niekoho zobudil. Tak ho ten muž odniesol a po zatvorení dverí, ako predtým, zostal vo vnútri opäť sám. Pre údery nemal silu vstať, ale ľahol si a modlil sa.
A po modlitbe silným hlasom povedal: „Tu som – Anthony. Neutekám pred tvojimi údermi. Aj keby si ma ešte viac porazil, nič ma neodlúči od mojej lásky ku Kristovi. A potom spieval: „Keby sa proti mne postavil čo i len celý pluk, moje srdce by sa nebálo.
* * *
Asketický si pomyslel a vyslovil tieto slová. A zlý nepriateľ dobra, užasnutý, že sa tento človek aj po úderoch odvážil prísť na to isté miesto, zavolal svojich psov a rozhorčený hnevom povedal: „Vidte, že údermi, ktoré neurobíte, by sme ho mohli strhnúť, ale stále sa odváži hovoriť proti nám. Poďme proti nemu iným spôsobom!"
Potom v noci vydávali taký silný hluk, že sa zdalo, že sa celé miesto triaslo. A zdalo sa, že démoni zrútili štyri steny žalostnej izbičky, vzbudzujúc dojem, že cez ne prenikajú, premenení na zvieratá a plazy. A hneď sa to miesto naplnilo vidinami levov, medveďov, leopardov, býkov, hadov, osirov a škorpiónov, vlkov. A každý z nich sa pohyboval vlastným spôsobom: lev zareval a chcel na neho zaútočiť, býk predstieral, že doňho strká rohy, had sa plazil bez toho, aby ho dosiahol, a vlk sa naňho snažil vrhnúť. A hlasy všetkých týchto duchov boli hrozné a ich zúrivosť hrozná.
A Antonius, akoby ich bili a bodali, zastonal následkom telesných bolestí, ktoré prežíval. Ale zachoval si veselého ducha a na posmech im povedal: „Keby ste mali nejakú silu, stačilo by, aby prišiel jeden z vás. Ale pretože vás Boh zbavil moci, aj keď vás je tak veľa, snažíte sa ma len vystrašiť. Je dôkazom tvojej slabosti, že si si osvojil obrazy nemých bytostí.‘ Znovu naplnený odvahou povedal: „Ak môžeš a ak si nado mnou naozaj získal moc, neodkladaj, ale zaútoč! Ak nemôžete, prečo sa márne trápiť? Naša viera v Krista je pre nás pečaťou a pevnosťou bezpečnosti“. A oni po mnohých ďalších pokusoch škrípali zubami proti nemu.
* * *
Ale ani v tomto prípade Pán nestál bokom od Antonyho boja, ale prišiel mu na pomoc. Keď Antony vzhliadol, videl, ako keby bola strecha otvorená, a zostúpil k nemu lúč svetla. A v tú hodinu sa démoni stali neviditeľnými. A Antonius si povzdychol, zbavený svojich múk a spýtal sa videnia, ktoré sa objavilo, hovoriac: „Kde si bol? Prečo si neprišiel od začiatku ukončiť moje trápenie?" A ozval sa hlas: „Antony, bol som tu, ale čakal som, že uvidím tvoj zápas. A keď budeš statočne stáť a nebudeš porazený, budem vždy tvojím ochrancom a urobím ťa slávnym po celej zemi.‘
Keď to počul, vstal a modlil sa. A posilnil natoľko, že mal pocit, že má v tele viac sily ako predtým. A mal vtedy tridsaťpäť rokov.
* * *
Na druhý deň sa vynoril zo svojho úkrytu a bol ešte lepšie situovaný. Išiel do lesa. Ale zase nepriateľ, keď videl jeho horlivosť a chcel mu prekážať, hodil mu do cesty falošný obraz veľkého strieborného taniera. Ale Antony, keď pochopil prefíkanosť toho zlého, zastavil sa. A keď videl diabla vo vnútri misky, pokarhal ho a prihovoril sa miske: „Kde na púšti je to jedlo? Táto cesta je neprešľapaná a po ľudských stopách ani stopy. Ak by z niekoho spadla, nemohla ostať nepovšimnutá, pretože je veľmi veľká. Ale aj ten, kto ho stratil, by sa vrátil, hľadal a našiel, pretože to miesto je opustené. Tento trik je od diabla. Ale ty nebudeš zasahovať do mojej dobrej vôle, diabol! Pretože toto striebro musí ísť s vami do záhuby!“. A sotva Antony povedal tieto slová, jedlo zmizlo ako dym.
* * *
A po svojom rozhodnutí stále pevnejšie sa Antony vydal do hory. Dole pri rieke našiel pevnosť, opustenú a plnú rôznych plazov. Presťahoval sa tam a zostal tam. A plazy, ako keby ich niekto prenasledoval, okamžite utiekli. Ale oplotil vchod a dal tam chlieb na šesť mesiacov (to robia Tiviani a chlieb často zostane nepoškodený celý rok). Vnútri ste mali aj vodu, takže sa usadil ako v nejakej nepreniknuteľnej svätyni a zostal vo vnútri sám, bez toho, aby vyšiel von, alebo aby tam niekoho videl prichádzať. Len dvakrát do roka dostával chlieb zhora, cez strechu.
* * *
A pretože nedovolil známym, ktorí k nemu prišli, vojsť dovnútra, tí, ktorí často trávili dni a noci vonku, počuli niečo ako davy, ktoré hučali, udierali, vydávali žalostné hlasy a volali: „Odíďte od nás! Čo máš spoločné s púšťou? Nemôžeš vystáť naše triky."
Najprv si tí vonku mysleli, že sú to nejakí ľudia, ktorí s ním bojujú a že doňho vošli nejakými schodmi. Ale keď nazreli cez dieru a nikoho nevideli, uvedomili si, že sú to diabli, zľakli sa a zavolali Antonyho. Hneď ich počul, ale čertov sa nebál. A keď sa priblížil k dverám, vyzval ľudí, aby išli a nebáli sa. Lebo, povedal, diabli radi robia také žarty tým, ktorí sa boja. "Ale ty sa prekríž, choď potichu a nechaj ich hrať." A tak išli, pripútaní znakom kríža. A zostal a démoni mu nijako neublížili.
(pokračovanie nabudúce)
Poznámka: Tento život napísal svätý Atanáz Veľký, arcibiskup z Alexandrie, rok po smrti farára Antona Veľkého († 17. januára 356), t. j. v roku 357 na žiadosť západných mníchov z Galie ( r. Francúzsko) a Taliansko, kde bol arcibiskup v exile. Je najpresnejším primárnym zdrojom pre život, činy, cnosti a výtvory sv. Antona Veľkého a zohrala mimoriadne dôležitú úlohu pri zakladaní a rozkvete mníšskeho života tak na Východe, ako aj na Západe. Napríklad Augustín vo svojich Vyznaniach hovorí o silnom vplyve tohto života na jeho obrátenie a zlepšenie vo viere a zbožnosti.
