Svätý Tichon Zadonskij
26. Cudzinec alebo tulák
Kto opustil svoj domov a vlasť a žije na cudzej strane, je tam cudzincom a tulákom, tak ako je tam cudzincom a tulákom Rus, ktorý je v Taliansku alebo v inej krajine. Taký je aj kresťan, vzdialený od nebeskej vlasti a žijúci v tomto nepokojnom svete, cudzinec a tulák. Svätý apoštol a veriaci o tom hovoria: „Nemáme tu trvalé mesto, ale hľadáme budúcnosť“ (Žid. 13: 14). A svätý Dávid to vyznáva: „Som u teba cudzinec a cudzinec, ako všetci moji otcovia“ (Ž. 39: 13). A tiež sa modlí: „Som cudzincom na zemi; neskrývaj predo mnou svoje prikázania“ (Ž. 119: 19). Tulák, žijúci v cudzine, vynakladá všetko úsilie, aby urobil a vykonal to, pre čo prišiel do cudziny. Kresťan, povolaný Božím slovom a obnovený svätým krstom k večnému životu, sa snaží nestratiť večný život, ktorý tu na tomto svete buď získal, alebo stratil. Tulák žije v cudzej krajine so značným strachom, pretože je medzi cudzincami. Rovnako aj kresťan, žijúci na tomto svete, akoby na cudzom území, sa všetkého bojí a dáva si pozor, teda pred duchmi zla, démonmi, hriechom, pôvabmi sveta, zlými a bezbožnými ľuďmi. Každý sa tulákovi vyhýba a vzďaľuje sa od neho, akoby od niekoho iného ako od seba a od cudzinca. Rovnako všetci milovníci pokoja a synovia tohto veku odcudzujú pravému kresťanovi, vzďaľujú sa a nenávidia ho, akoby nebol ich vlastný a odporoval im. Pán o tom hovorí: „Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho; A preto, že nie ste zo sveta, ale ja som si vás vyvolil zo sveta, preto vás svet nenávidí“ (Ján 15:19). More, ako sa hovorí, nedrží mŕtve telo v sebe, ale vyvrhuje ho. Takže vrtkavý svet ako more vyháňa zbožnú dušu, akoby mŕtvu pre svet. Milovník mieru je svetu milým dieťaťom, kým opovrhovateľ svetom a jeho rozkošnými žiadostivosťami je nepriateľom. Tulák si na cudzom pozemku nezakladá nič nehnuteľné, teda žiadne domy, žiadne záhrady, ani nič podobné, okrem toho, čo je nevyhnutné, bez čoho sa nedá žiť. Takže pre pravého kresťana je všetko na tomto svete nehybné; všetko na tomto svete, vrátane samotného tela, zostane pozadu. Svätý apoštol o tom hovorí: „Lebo sme si nič nepriniesli na svet; Je jasné, že sa z toho nemôžeme nič naučiť“ (1 Tim. 6: 7). Preto pravý kresťan nehľadá na tomto svete nič iné, než to, čo je nevyhnutné, a hovorí apoštolovi: „Keď máme jedlo a odev, vystačíme si s tým“ (1 Tim. 6: 8). Tulák posiela alebo nesie hnuteľné veci, ako sú peniaze a tovar, do svojej vlasti. Takže pre pravého kresťana sú hnuteľné veci na tomto svete, ktoré si môže vziať so sebou a odniesť do ďalšieho veku, dobrými skutkami. Snaží sa ich zbierať tu, žijúc vo svete, ako duchovný kupec, duchovné statky a priniesť ich do svojej nebeskej Otčiny a s nimi predstúpiť a predstúpiť pred Nebeského Otca. Pán nás, kresťanov, k tomu napomína: „Zhromažďujte si poklady v nebi, kde ich neničí mol ani hrdza a kde sa zlodeji nevlamujú a nekradnú“ (Mt 6). Synovia tohto veku sa starajú o smrteľné telo, ale zbožné duše sa starajú o nesmrteľnú dušu. Synovia tohto veku hľadajú svoje časné a pozemské poklady, ale zbožné duše sa usilujú o večné a nebeské veci a túžia po takých požehnaniach, že „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo a nič nevstúpilo do ľudského srdca“ (1 Kor . 2:9). Hľadia na tento poklad, neviditeľný a vierou nepochopiteľný, a zanedbávajú všetko pozemské. Synovia tohto veku sa snažia presláviť na zemi. Ale praví kresťania hľadajú slávu v nebi, kde je ich vlasť. Synovia tohto veku zdobia svoje telá rôznymi odevmi. A synovia Božieho kráľovstva zdobia nesmrteľnú dušu a sú oblečení podľa napomenutia apoštola „milosrdenstvom, láskavosťou, pokorou, miernosťou, zhovievavosťou“ (Kol. 3: 12). A preto sú synovia tohto veku nezmyselní a šialení, pretože hľadajú niečo, čo samo osebe nie je ničím. Synovia Božieho kráľovstva sú rozumní a múdri, pretože im záleží na tom, čo v sebe obsahuje večná blaženosť. Pre tuláka je nudné žiť v cudzej krajine. Preto je pre skutočného kresťana nudné a smutné žiť na tomto svete. V tomto svete je všade vo vyhnanstve, väzení a vyhnanstve, akoby bol odstránený z nebeskej vlasti. „Beda mi,“ hovorí svätý Dávid, „že môj život vo vyhnanstve je dlhý“ (Ž. 119: 5). Tak sa iní svätí sťažujú a vzdychajú nad týmto. Tulák, hoci je nudné žiť v cudzej krajine, predsa žije pre potrebu, pre ktorú opustil svoju vlasť. Podobne, hoci je pre pravého kresťana smutné žiť na tomto svete, pokiaľ Boh prikazuje, žije a znáša toto putovanie. Tulák má vždy v mysli a pamäti svoju vlasť a svoj domov a chce sa vrátiť do svojej vlasti. Židia, ktorí boli v Babylone, vždy mali vo svojich myšlienkach a spomienkach svoju vlasť, Jeruzalem, a úprimne túžili vrátiť sa do svojej vlasti. Takže praví kresťania v tomto svete, ako na riekach Babylonu, sedia a plačú, spomínajú na nebeský Jeruzalem – nebeskú vlasť, dvíhajú k nemu oči s vzdychom a plačom a chcú tam prísť. „Preto vzdycháme, túžime byť oblečení do nášho nebeského príbytku,“ stoná svätý Pavol s veriacimi (2 Kor. 5: 2). Pre synov tohto veku, závislých od sveta, je svet ako vlasť a raj, a preto nechcú byť od neho oddelení. Ale synovia Božieho kráľovstva, ktorí oddelili svoje srdcia od sveta a znášajú všelijaké strasti vo svete, chcú prísť do tej vlasti. Pre skutočného kresťana nie je život na tomto svete ničím iným ako neustálym utrpením a krížom. Keď sa tulák vráti do vlasti, do svojho domova, jeho rodina, susedia a priatelia sa z neho radujú a vítajú jeho bezpečný príchod. Keď teda kresťan, ktorý dokončil svoje putovanie svetom, príde do nebeskej vlasti, všetci anjeli a všetci svätí obyvatelia neba sa nad ním radujú. Tulák, ktorý prišiel do vlasti a svojho domova, žije v bezpečí a upokojuje sa. Takže kresťan, ktorý vstúpil do nebeskej vlasti, sa upokojí, žije v bezpečí a ničoho sa nebojí, raduje sa a raduje sa zo svojej blaženosti. Odtiaľto vidíš, kresťan: 1) Náš život na tomto svete nie je nič iné ako putovanie a migrácia, ako hovorí Pán: „Vy ste predo mnou cudzinci a prisťahovalci“ (Lev. 25: 23). 2) Naša pravá vlasť nie je tu, ale v nebi, a pre ňu sme boli stvorení, obnovení krstom a povolaní Slovom Božím. 3) My, ako tí, ktorí sú povolaní k nebeským požehnaniam, by sme nemali hľadať pozemské dobrá a držať sa ich, s výnimkou toho, čo je nevyhnutné, ako je jedlo, oblečenie, domov a iné veci. 4) Kresťan, ktorý žije vo svete, si viac netúži po večnom živote, „lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce“ (Matúš 6:21). 5) Kto chce byť spasený, musí sa odlúčiť od sveta vo svojom srdci, kým jeho duša neodíde zo sveta.
27. Občan
Vidíme, že v tomto svete sa človek, bez ohľadu na to, kde žije alebo kde nachádza, nazýva rezidentom alebo občanom mesta, v ktorom má svoj domov, napríklad obyvateľ Moskvy je Moskovčan, obyvateľ Novgorodu je Novgorodian a tak ďalej. Podobne aj praví kresťania, hoci sú na tomto svete, predsa majú mesto v nebeskej vlasti, „ktorého Umelec a Staviteľ je Boh“ (Žid. 11:10). A nazývajú sa občanmi tohto mesta. Toto mesto je nebeský Jeruzalem, ktorý videl svätý apoštol Ján vo svojom zjavení: „Mesto bolo čisté zlato, ako čisté sklo; mestská ulica je z čistého zlata, ako priehľadné sklo; a mesto nepotrebuje slnko ani mesiac, aby ho osvetľovali, lebo ho ožiarila Božia sláva a jeho lampou je Baránok“ (Zj. 21:18, 21, 23). Na jeho uliciach sa neustále spieva sladká pieseň: "Aleluja!" (Pozri Zj. 19:1, 3, 4, 6). „Do tohto mesta nevojde nič nečisté, nikto, kto robí ohavnosť a lož, iba tí, ktorí sú zapísaní v Baránkovej knihe života“ (Zj. 21:27). „A vonku sú psi, čarodejníci, smilníci, vrahovia a modloslužobníci a každý, kto miluje a pácha neprávosť“ (Zj. 22:15). Praví kresťania sa nazývajú občanmi tohto krásneho a svetlého mesta, hoci blúdia po zemi. Tam majú svoje príbytky, ktoré pre nich pripravil Ježiš Kristus, ich Vykupiteľ. Tam dvíhajú svoje duchovné oči a vzdychajú zo svojich potuliek. Keďže nič nečisté nevojde do tohto mesta, ako sme videli vyššie, „očisťme sa, milovaný kresťan, „od všetkej nečistoty tela a ducha, zdokonaľme svätosť v bázni Božej“ podľa apoštolského nabádania (2 Kor 7:1). A nech sme občanmi tohto požehnaného mesta, a keď sme opustili tento svet, nech sme hodní doň vstúpiť, milosťou nášho Spasiteľa Ježiša Krista, nech je Mu sláva s Otcom a Duchom Svätým naveky. Amen.
Zdroj: St. Tikhon Zadonsky, „Duchovný poklad zozbieraný zo sveta“.
