Európsky dohovor o ľudských právach vypracovali skupiny a experti v rámci formujúcej sa Rady Európy v rokoch 1949-1950 na základe skoršieho návrhu vytvoreného Európskym hnutím.
Po rozsiahlych diskusiách Zhromaždenie Rady Európy zaslalo svoj návrh Charty ľudských práv, ktorý v lete 100 vypracovalo viac ako 1949 poslancov parlamentu, rozhodovaciemu orgánu Rady, Výboru ministrov.
Návrhy Európskeho hnutia, ktorými bolo Poradné zhromaždenie Rady Európy značne ovplyvnené, poskytovali záruku „slobody od svojvoľného zatýkania, zadržiavania a vyhnanstva a iných opatrení v súlade s čl. 9, 10 a 11 zákona č. Všeobecná deklarácia ľudských práv OSN."
Tento text nevyvolal v Zhromaždení žiadnu diskusiu a bol bez zmien reprodukovaný v Odporúčaní Zhromaždenia z 8. septembra 1949.
Výbor expertov navrhuje nový text dohovoru
Výbor ministrov Rady z Európa sa zišla v novembri 1949 a po preskúmaní odmietla prijať návrh dohovoru pripravený Zhromaždením. Hlavnou obavou bolo, že práva, ktoré sa mali zaručiť, boli iba vymenované a že kontrola obmedzení práv bola obsiahnutá vo všeobecnej forme.
Výbor ministrov potom vyzval na zriadenie výboru právnych expertov na vypracovanie návrhu dohovoru, ktorý by slúžil ako základ pre budúcu diskusiu. Poskytli odporúčanie zhromaždenia pre a Ľudské práva Charta novozriadeného výboru expertov pre ľudské práva. Výbor dostal za úlohu určiť, či by sa mali práva presnejšie definovať, napríklad zosúladiť ich s existujúcou legislatívou a podmienkami, alebo ponechať ako všeobecné vyhlásenia o zásadách.
Mandát výboru expertov uviedol, že: „náležitá pozornosť by sa mala venovať pokroku, ktorý v tejto záležitosti dosiahli príslušné orgány Organizácie Spojených národov“.
Návrh internacionály Pakt o ľudských právach pripravený Komisiou OSN pre ľudské práva v polovici roku 1949, obsahoval článok o osobnej bezpečnosti, v ktorom sa uvádzalo:
"1. Nikto nesmie byť svojvoľne zatknutý alebo zadržaný.
2. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem takých dôvodov av súlade s postupom ustanoveným zákonom."
Výbor expertov postupoval smerom k redukcii práv na pozitívne právne formulácie, čo, ako sa zdá, slúžilo skôr na ochranu záujmov štátu než záujmov jednotlivca. Štát mal mať právnu istotu voči iným štátom, to bolo prvoradé hľadisko.
Výboru expertov Rady Európy pre ľudské práva boli poskytnuté „pripomienky vlády Spojeného kráľovstva prijaté generálnym tajomníkom“ 4. januára 1950. V týchto pripomienkach vláda Spojeného kráľovstva okrem iného navrhla zmeny a doplnenia článku o bezpečnosti osoba, ktorá ho obmedzuje pre určité osoby. Uviedli to ako „zákonné zadržiavanie osôb s poruchou mysle alebo maloletých na základe zákonného príkazu za účelom výchovného dohľadu“.
Vláda Spojeného kráľovstva sa už zúčastnila na podaní s rovnakým obsahom Komisii OSN pre ľudské práva v súvislosti s návrhom Medzinárodného dohovoru z polovice roku 1949. Pakt o ľudských právach. Vychádzalo to z obavy, že navrhovaný text o ľudských právach sa snaží implementovať všeobecné ľudské práva vrátane osôb s duševnými poruchami (psychosociálne postihnutie), čo je v rozpore s legislatívou a sociálnou politikou platnou v Spojenom kráľovstve a iných krajinách.
Na svojom prvom zasadnutí, ktoré sa konalo vo februári 1950, Výbor expertov pre ľudské práva zvážil návrhy iniciované niekoľkými jeho členmi. Švédsky poslanec, sudca Torsten Salén, poukázal na to, že štát by mal mať možnosť prijať „nevyhnutné opatrenia“ na boj proti tulákom a alkoholizmu.
Sir Oscar Dowson (Spojené kráľovstvo) zopakoval návrh svojej vlády konkrétne článok o slobode a bezpečnosti osôb zameraný najmä na osoby s duševnými poruchami (inými slovami osoby s psychosociálnym postihnutím).
Predbežný návrh dohovoru, na ktorom sa nakoniec dohodol Výbor expertov na konci svojho prvého zasadnutia, doslovne opakoval články Všeobecnej deklarácie o práve na život a to: „Nikto nesmie byť svojvoľne zatknutý, zadržaný alebo vyhnanský. “
Briti následne predložili nový pozmeňujúci a doplňujúci návrh s miernou textovou zmenou, ale s rovnakým obsahom ako ich predchádzajúci návrh na nasledujúce zasadnutie návrhovej komisie. Výbor sa skladal zo Sira Oscara Dowsona (ktorý predložil návrh), pána Martina Le Quesna (diplomata zo zahraničnej služby Spojeného kráľovstva), pána Birgera Dons-Møllera (diploma Ministerstva zahraničných vecí Dánska) a sudca Torsten Salén (Švédsko).
Tentoraz štvorčlenný výbor – z ktorých dvaja boli zo Spojeného kráľovstva, jeden z Dánska (ktorý podporil pôvodný návrh Spojeného kráľovstva) a jeden zo Švédska – zahrnul do dohovoru zmeny a doplnenia navrhované Spojeným kráľovstvom aj Švédskom. Touto novelou sa v článku o osobnej bezpečnosti vyčlenili z bežnej populácie „osoby duševne choré, alkoholici, narkomani alebo tuláci“.
Finalizácia dohovoru
Návrh dohovoru, ktorý Výbor expertov napokon predložil Výboru ministrov, obsahoval dva články zodpovedajúce súčasnému článku 5 o slobode a osobnej bezpečnosti.
Tento návrh dohovoru prehodnotila Konferencia vyšších úradníkov, ktorá sa zišla v júni 1950. Mali na prediskutovanie veľa otázok, ale z neznámych dôvodov nevrátili text článku o slobode a bezpečnosti osôb. Správa a návrh Dohovoru prijatého Konferenciou vyšších úradníkov boli predložené Výboru ministrov Rady Európy v auguste 1950. Dňa 7. augusta 1950 sa Výbor ministrov dohodol na návrhu „Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“. Základné slobody."
Dňa 3. novembra 1950 Výbor právnych expertov naposledy preskúmal text Dohovoru a zaviedol množstvo opráv formy a prekladu. Pri tej príležitosti bol článok 5 podrobený niekoľkým drobným úpravám, z ktorých žiadna sa netýkala špecifických výnimiek pre „osoby s nezdravou mysľou, alkoholikov alebo drogovo závislých alebo tulákov“. Dohovor tak dostal konečnú podobu. Nasledujúci deň bol podpísaný Európsky dohovor o ľudských právach.
Európsky dohovor povoľuje zbavenie slobody z dôvodu „príčetnosti“
Článok 5 Dohovoru o práve na slobodu a osobnú bezpečnosť prostredníctvom práce predstaviteľov Spojeného kráľovstva, Dánsko a Švédsko, podľa pokynov svojich nadriadených na ministerstvách zahraničných vecí, zahrnuli špecifický jazyk umožňujúci zákonné zadržiavanie veľmi širokého a nedefinovaného pojmu „osoby nezdravej mysle“ len z toho dôvodu, že majú alebo sa domnievajú, že majú psychosociálne postihnutie. Inými slovami, v Európskom dohovore o ľudských právach je napísané, že nedobrovoľné psychiatrické záväzky a okrem toho, že zbavenie slobody alkoholikov a tulákov je v súlade s európskym štandardom ľudských práv, pokiaľ sa tak deje na základe vnútroštátneho práva.
Tento odsek dohovoru sa odvtedy nezmenil a je stále platný.
