Sv. Vincentius z Lerinu
z jeho pozoruhodné historické dielo „Pamätná kniha staroveku a univerzálnosti kongregačnej viery“
Kapitola 4
Ale aby sme to, čo sme povedali, objasnili, musíme to ilustrovať na samostatných príkladoch a predstaviť to trochu podrobnejšie, aby nám pri honbe za prílišnou stručnosťou unáhlené slovo uberalo z hodnoty vecí.
V časoch Donáta, od ktorého pochádza meno „donatisti“, keď sa veľká časť ľudí v Afrike ponáhľala do vypuknutia svojho omylu, keď zabudli na meno, vieru, vyznanie, položili svätokrádežnú ľahkomyseľnosť jedného človek pred Cirkvou Kristovou teda zo všetkých v celej Afrike iba tí, ktorí sa pohŕdali odpornou schizmou a pripojili sa k všeobecnej Cirkvi, sa mohli bez ujmy zachovať v svätyni koncilovej viery; ponechali totiž generáciám príklad, ako neskôr prezieravo postaviť zdravie celého tela pred bláznovstvom jedného alebo nanajvýš niekoľkých. Tiež, keď ariánsky jed nakazil nie nejaký kút, ale takmer celý svet, a to natoľko, že temnota zahalila mysle takmer všetkých latinsky hovoriacich biskupov, vedených sčasti násilím, sčasti podvodom, a zabránila im rozhodnúť sa. akým smerom sa vydať v tomto zmätku – potom len ten, kto skutočne miloval a uctieval Krista a postavil starodávnu vieru nad novú zradu, zostal nepoškvrnený nákazou, ktorá pochádza z jeho dotyku.
Nebezpečenstvo doby jasnejšie ukázalo, do akej miery môže byť zavedenie novej dogmy fatálne. Lebo vtedy sa nezrútili len maličkosti, ale aj to najdôležitejšie. Nielen príbuzenstvo, pokrvné príbuzenstvo, priateľstvá, rodiny, ale aj mestá, národy, provincie, národy a napokon celá Rímska ríša sa otriasala a otriasala v základoch. Pretože potom, čo táto istá odporná ariánska inovácia, ako nejaká Bellona alebo zúrivosť, najprv zajala cisára a potom podrobila novým zákonom a všetkým najvyšším ľuďom v paláci, neprestala miešať a zamieňať všetko, súkromné aj verejné, posvätný a rúhačský, nerozlišovať medzi dobrom a zlom, ale z výšky svojho postavenia biť, koho chce. Potom boli manželky hanobené, vdovy urážané, panny zneuctené, kláštory zničené, duchovní prenasledovaní, diakoni bičovaní, kňazi vyhnaní; väznice, žaláre a bane boli preplnené svätými mužmi, z ktorých väčšina bola po odmietnutí prístupu do miest vyhnaná a vyhnaná, padla, zničená a zničená nahotou, hladom a smädom medzi púšťami, jaskyňami, zvieratami, a skaly. A nedeje sa to všetko len preto, že nebeské učenie je vytláčané ľudskou poverou, antika, ktorá stála na pevných základoch, je zvrhnutá špinavou novotou, urážajú sa starodávne ustálené, rušia sa nariadenia otcov, určovania naši predkovia sa menia na páperie a prach a výstrelky novej zhubnej zvedavosti sa nedržia v bezúhonných medziach posväteného a neskazeného staroveku?
Kapitola 5
Ale možno si to vymýšľame z nenávisti k novému a lásky k starému? Kto si to myslí, nech uverí aspoň blaženému Ambrózovi, ktorý vo svojej druhej knihe cisárovi Gratianovi, sám nariekajúci nad trpkým časom, hovorí: „Ale dosť, Bože všemohúci, zmyli sme vlastným vyhnanstvom a vlastným krv, vraždenie spovedníkov, vyhnanstvo kňazov a zlo tejto veľkej skazenosti. Je dosť jasné, že tí, ktorí poškvrnili vieru, nemôžu byť v bezpečí.“ A opäť v tretej knihe toho istého diela: „Zachovávajme príkazy predkov a neopovážme sa hrubou ľahkomyseľnosťou porušovať pečate, ktoré od nich zdedili. Tú zapečatenú Knihu proroctva, ani starší, ani mocnosti, ani anjeli, ani archanjeli sa neodvážili otvoriť: iba Kristus mal právo to najprv vysvetliť. Kto z nás by sa odvážil zlomiť pečať Kňazskej knihy, zapečatenej spovedníkmi a posvätenej mučeníctvom nie jedného a dvoch? Niektorí boli prinútení ju odpečatiť, ale potom ju znova zapečatili, čím odsúdili podvod; a tí, ktorí sa ju neodvážili znesvätiť, sa stali spovedníkmi a mučeníkmi. Ako môžeme poprieť vieru tých, ktorých víťazstvo hlásame?' A skutočne to vyhlasujeme, ctihodný Ambróz! Naozaj ju hlásame a chválime ju, žasneme nad ňou! Kto je teda taký hlúpy, že hoci nemá síl dobehnúť, netúži aspoň nasledovať tých, ktorým žiadna moc nemohla zabrániť brániť vieru predkov – ani hrozby, ani lichôtky, ani život, ani smrť, ani palác, žiadne stráže, žiadny cisár, žiadna ríša, žiadni ľudia, žiadni démoni? Tvrdím, že preto, že tvrdohlavo zachovávali náboženskú starosť, Boh usúdil, že sú hodní veľkého daru: prostredníctvom nich obnoviť padlé kostoly, oživiť duchom mŕtve národy, zhodiť koruny späť na hlavy kňazov, zotrieť von tie zhubné nespisy a škvrna novej bezbožnosti s prúdom sĺz veriacich sa vyliala na biskupov zhora, aby napokon takmer celý svet, zmietaný hroznou búrkou tejto nečakanej herézy, získal späť. nová nevera k starodávnej viere, od nového šialenstva k starodávnej obozretnosti, od novej slepoty k starodávnemu svetlu. Ale v celej tejto takmer božskej cnosti spovedníkov je pre nás najdôležitejšie jedno: že vtedy, v časoch starovekej Cirkvi, vzali na seba, aby chránili nie nejakú časť, ale celok. Nebolo vhodné, aby takí veľkí a preslávení muži podporovali s takým veľkým úsilím neisté a často vzájomne protirečivé podozrenia jedného, dvoch alebo troch, ani aby vstúpili do bitky pre nejakú náhodnú dohodu v nejakej provincii; ale nasledujúc nariadenia a rozhodnutia všetkých kňazov svätej Cirkvi, dedičov apoštolskej a koncilovej pravdy, radšej zradili samých seba, nie však starodávnu všeobecnú vieru.
Kapitola 6
Veľký je teda príklad týchto blažených mužov, nepochybne božský a hodný pripomenutia a neúnavného rozjímania zo strany každého pravého kresťana; lebo ako sedemnásobný svietnik, žiariaci svetlom Ducha Svätého sedemnásobne, postavili pred oči potomstva to najjasnejšie pravidlo, ako neskôr, uprostred bludov rôznych nečinných slov, mali naraziť na trúfalosť bezbožnej inovácie s autorita posväteného staroveku. Ale to nie je novinka. Pretože v Cirkvi odjakživa platilo, že čím je človek nábožnejší, tým je pripravený postaviť sa novotám. Takýchto príkladov je nespočetne veľa. Ale aby sme sa nenechali uniesť, vezmime si len jedného, a to najlepšie z apoštolskej stolice; pretože každý môže jasnejšie vidieť, s akou silou, s akou túžbou a s akou horlivosťou blažení nasledovníci blažených apoštolov vždy bránili kedysi dosiahnutú jednotu viery. Kedysi ctihodný Agrippinus, biskup z Kartága, bol prvým, ktorý v rozpore s božským kánonom, v rozpore s pravidlom všeobecnej Cirkvi, v rozpore s názormi všetkých svojich kňazských spolubratov, v rozpore so zvykom a zriadením predkov, myslel že krst by sa mal opakovať. Táto inovácia znamenala toľko zla, že nielenže dala všetkým heretikom príklad svätokrádeže, ale tiež zavádzala niektorých veriacich. A keďže ľud všade reptal proti tomuto novotvaru a všetci kňazi všade sa proti tomu postavili, každý podľa miery svojej horlivosti, vtedy sa proti tomu postavil blažený pápež Štefan, prelát apoštolského stolca, spolu so svojimi spoločníkmi, ale najhorlivejšie všetci, mysliac si podľa mňa, že by mal všetkých ostatných prevyšovať svojou oddanosťou vo viere, nakoľko ich prevyšuje autoritou svojho úradu. A nakoniec v liste Afrike potvrdil toto: „Nič nie je predmetom obnovy – treba rešpektovať iba tradíciu. Tento svätý a rozvážny muž pochopil, že pravá zbožnosť nepripúšťa iné pravidlo, než že všetko treba odovzdať synom s rovnakou vierou, s akou to prijali otcovia; že vieru nemáme viesť podľa svojich rozmarov, ale naopak – nasledovať ju tam, kam nás vedie; a že kresťanskej skromnosti a strohosti je vlastné neprenášať to, čo je jeho, na potomstvo, ale zachovať to, čo dostal od svojich predkov. Aké bolo teda východisko z celého tohto problému? Čo, naozaj, okrem obvyklého a známeho? Totiž: staré bolo zachované a nové bolo hanebne odmietnuté.
Ale možno práve vtedy jeho inovácii chýbala záštita? Naopak, mal na svojej strane také talenty, také rieky výrečnosti, takých prívržencov, takú vierohodnosť, také proroctvá Písma (samozrejme vykladané novým a zlým spôsobom), že podľa mňa celé sprisahanie nemohol stroskotať z iného dôvodu, okrem jedného – vychvaľovaná inovácia neobstála voči váhe vlastnej veci, ktorú prevzala a obhajovala. Čo sa stalo ďalej? Aké boli dôsledky tejto Africkej rady alebo dekrétu? Z Božej vôle žiadny; všetko bolo zničené, odmietnuté, pošliapané ako sen, ako rozprávka, ako fikcia. A, oh, úžasný zvrat! Autori tohto učenia sú považovaní za verných a jeho nasledovníci za heretikov; učitelia sú oslobodení, študenti sú odsúdení; autormi kníh budú synovia Božieho kráľovstva a ich obrancov pohltí pekelný oheň. Kto je teda blázon, ktorý bude pochybovať o tom, že svetoznáma osobnosť medzi všetkými biskupmi a mučeníkmi – Cyprián, spolu so svojimi spoločníkmi, bude vládnuť s Kristom? Alebo naopak, kto je schopný tejto veľkej svätokrádeže poprieť, že donatisti a iní zhubní ľudia, ktorí sa chvália, že boli znovu pokrstení z poverenia tohto koncilu, zhoria vo večnom ohni s diablom?
Kapitola 7
Zdá sa mi, že tento rozsudok bol oboznámený zhora väčšinou pre klamstvo tých, ktorí v úmysle zakryť nejakú herézu pod cudzím menom, obyčajne sa zmocnia spisov nejakého starovekého autora, nie príliš jasných, ktoré z rozumu ich temnoty zodpovedajú ujkim ich učenia; aby keď túto vec niekde dali von, nezdalo sa, že by boli prví alebo jediní. Táto ich zrada je podľa mňa dvojnásobne nenávistná: po prvé preto, že sa neboja ponúknuť iným napiť sa jedu kacírstva, a po druhé preto, že bezbožnou rukou vzbudzujú spomienku na nejakého svätého muža, ak znovu podpaľovali uhlie, ktoré sa už zmenilo na popol, a to, čo by malo byť v tichosti pochované, dávajú nanovo najavo, vynášajú to opäť na svetlo, čím sa stávajú nasledovníkmi svojho praotca Hama, ktorý nielenže nezakryl nahotu ctihodných. Noe, ale ukázal to ostatným, aby sa mu vysmiali. Preto si vyslúžil neľúbosť za urážku synovskej zbožnosti – takú veľkú, že aj jeho potomkovia boli spútaní kliatbou jeho hriechov; ani v najmenšom nebol ako jeho blažení bratia, ktorí nechceli, aby nahota ich ctihodného otca poškvrnila ich vlastné oči, ani to neprezradila iným, ale odvrátenie ich očí, ako je napísané, ho zakryli; ani neoznámili prestúpenie svätého muža, a preto boli odmenení požehnaním pre nich a ich potomstvo.
Ale vráťme sa k našej téme. Preto by sme mali byť naplnení veľkým strachom a hrôzou zo zločinu zmeny viery a znesvätenia zbožnosti; bráni nám v tom nielen učenie o štruktúre Cirkvi, ale aj kategorický názor apoštolov s ich autoritou. Pretože každý vie, ako prísne, ako tvrdo, ako zúrivo útočí blažený apoštol Pavol na niektorých, ktorí s úžasnou ľahkosťou príliš rýchlo prešli od toho, ktorý „ich povolal do milosti Kristovej, k inému evanjeliu, nie že by bolo iné“, „ktorí vedení svojimi žiadostivosťami zhromaždili k sebe učiteľov, odvrátili uši od pravdy a obrátili sa k bájkam“, ktorí „sú odsúdení, pretože odmietli svoje prvé zasľúbenie“, sú oklamaní tých, o ktorých apoštol napísal bratom v Ríme: „Prosím vás, bratia, dajte si pozor na tých, ktorí spôsobujú rozkoly a zvody, ktoré sú v rozpore s učením, ktoré ste sa naučili, a dajte si pozor na nich. Pretože takíto neslúžia nášmu Pánu Ježišovi Kristovi, ale svojim bruchom a sladkými a lichotivými slovami klamú srdcia prostoduchých“, „ktorí sa vkrádajú do domov a zvádzajú manželky, obťažené hriechmi a posadnuté rôznymi žiadosťami, manželky, ktoré vždy sa učia a nikdy nemôžu dospieť k poznaniu pravdy“, „bláboli a podvodníci, kazia celé domy tým, že vyučujú, čo by nemali, pre hanebný zisk“, „muži s prevrátenou mysľou, zavrhnutí vo viere“ , „zatienení pýchou, nič nevedia a sú chorí z nečinných debát a hádok; myslia si, že zbožnosť slúži zisku“, „keďže sú nezamestnaní, zvyknú chodiť z domu do domu; a nielenže sú nečinní, ale sú aj zhovorčiví, zvedaví a hovoria, čo sa nehodí“, „ktorí, odmietajúc dobré svedomie, stroskotajú vo viere“, „ktorých špinavé márnosti sa budú hromadiť do ďalšej skazenosti, a ich reč vôľa sa rozprestiera ako obydlie“. Tiež je o nich napísané: „Ale už sa im to nepodarí, lebo ich hlúposť bude odhalená každému, ako bola odhalená ich hlúposť.
Kapitola 8
A tak, keď niektorí takí, putujúc provinciami a mestami a nosiac svoje bludy ako tovar, dostali sa až ku Galaťanom; a keď Galaťania po ich vypočutí dostali z pravdy akúsi nevoľnosť a vysypali mannu apoštolského a koncilového učenia a začali si užívať nečistoty heretickej inovácie, prejavila sa autorita apoštolskej autority, s najvyššou prísnosťou: „Ale ak sme vám aj my, hovorí apoštol alebo anjel z neba, hlásali niečo iné, ako sme vám hlásali, nech je prekliaty. Prečo hovorí „ale ak aj my“ a nie „ale ak aj ja“? To znamená: „aj Peter, aj Ondrej, aj Ján, napokon aj celý apoštolský zbor by vám mal kázať niečo iné, ako sme vám už kázali, nech je prekliaty“. Strašná krutosť, nešetri ani seba, ani ostatných svojich spoluapoštolov, aby sa mohla upevniť správnosť pôvodnej viery! To však nie je všetko: „Aj keby vám anjel z neba, hovorí, mal kázať niečo iné, ako sme vám kázali my, nech je prekliaty.“ Na zachovanie raz doručenej viery nestačilo spomenúť len ľudskú prirodzenosť, ale bolo potrebné zahrnúť aj nadradenú anjelskú prirodzenosť. "Ani my, hovorí, ani anjel z neba." Nie preto, že svätí nebeskí anjeli sú ešte schopní hrešiť, ale preto, že chce povedať: aj keby sa stalo nemožné – ktokoľvek, ktokoľvek by sa mal pokúsiť zmeniť vieru, ktorá nám bola raz odovzdaná – anathema. Ale možno to povedal bezmyšlienkovite, radšej to vylial, nesený ľudským impulzom, ako by to nariadil, vedený božským rozumom? Rozhodne nie. Nasledujú totiž slová plné obrovskej váhy opakovaného výroku: „Ako sme už povedali, teraz to opakujem: ak vám niekto káže niečo iné, než to, čo ste prijali, nech je prekliaty. Nepovedal „ak vám niekto povie niečo iné, ako ste prijali, nech je požehnaný, pochválený, prijatý“, ale povedal: nech je prekliaty, teda odstránený, exkomunikovaný, vylúčený, aby nedošlo k hroznej nákaze ovce, aby svojím jedovatým zmiešaním s ním znečistila Kristovo stádo nevinných.
Poznámka: 24. mája Cirkev slávi pamiatku sv. Vincenta z Lerinu (5. storočie)
